popis: Pokojný nedeľný spánok preruší zvonenie telefónu. Keď vidím kto volá o pol jednej v noci, je mi úplne jasné o čo sa jedná. ,,Strieľal som na kanca, farba je, prosím Ťa príď", tak zneli všetky informácie. Po ranných povinnostiach...Pokojný nedeľný spánok preruší zvonenie telefónu. Keď vidím kto volá o pol jednej v noci, je mi úplne jasné o čo sa jedná. ,,Strieľal som na kanca, farba je, prosím Ťa príď", tak zneli všetky informácie. Po ranných povinnostiach sa dostávame na nástrel o 10:30. Stopa stará cca 11 hodín, takže celkom príjemné. Na nástrele sa dozvedám všetky podrobnosti. Vzdialenosť 70 metrov, 7*57R S&B Exergy. Pred východom diviaka na lúku počul Miro ako sa otriasa od blata, takže išiel z bahniska. Diviak po výstrele spadol a ťahal sa na jednom boku cca 5 metrov za krík a potom zmizol. Večer sa ho snažili dohľadať s troma psami, ale neúspešne. Rozvíjam Fide remeň, už je nepokojná. Stopu zobrala s veľkou chuťou. Prvých asi 500 krokov ideme po stope, ktorú urobili ešte v noci so psami. Celkovo je farby strašne málo, na nástrele žiadna, stopou minimum. Postupujeme po stope, suka ide so záujmom, len ja som trochu neistý, lebo farba nie je skoro vôbec, len otreté blato o stromy ma utešuje .Diviak ide stále po svahu, alebo do kopca, tipujeme ranu na ľavý predný beh. Postupujeme krásnou vysokou horou, žiadne trniny ani mladiny. Po asi 2500 metroch vchádzame do bahniska, kde je evidentné, že tam ležal, avšak určite nie tesne pred našim príchodom. Doposiaľ sme mali na kontrolu asi len 5 kvapiek farby. Som z toho trochu nervózny, ale Fida ide suverénne, takže jej dôverujem, napokon čo iné nám ostáva. Postupujeme. Dostávame sa do trochu hustejšieho smrekového lesíka, kde je mnoho vývratov. Bojím sa, aby sme kanca nedošli rovno na ležovisko a neprekvapili ho, bolo by to nebezpečné, preto vypúšťam Fidu. To sme už od nástrelu určite dobré 4 kilometre. Čakáme, popíjame vodu, Fida je ticho. Po chvíli sa vracia. Je strašné teplo, ledva dýcha. Dávame jej 15 minúť prestávku, aby ožila. Nasadzujem jej remeň a ideme ďalej. Postupujeme smrečinou už pokojnejší. Farby stále nikde, len občas zápory v hustej hrabanke. Schádzame strmým svahom na lesnú cestu. Tu Fida pár krát zakľučkuje až napokon vchádza strmým zrázom do bystriny. Do vtedy som mal pocit, že ide o zásah na predný beh, ale zrazu som neistý. Diviak postupuje, akoby mu nič nebolo. Postupujeme. Predchádzame bystrinu a vchádzame do svahu, kde sa za vývratom nachádza ležovisko. Smrdí diviakom, ale ani farba, ani žiadny iný znak sa v ňom nenachádza. V tom sa však zaznie asi to najkrajšie slovo, ktoré môže pri takýchto neistých dohľadávkach zaznieť : ,,fabra“. A skutočne, asi 10 metrov za mnou je na kameni malá kvapôčka farby. Dodáva nám to chuť , hoci už melieme z posledného. Pokračujeme. Prechádzame popri černičí a pred nami menšia mladinka. Už tu bude, hovorím si. Púšťam Fidu, aby sme na neho náhodou nenarazili na remeni, ale Fida sa opäť vracia. Je unavená, nepúšťa sa sama ďaleko. Takže opäť na remeň. Pokračujeme jeden kopec strieda druhý. Od nástrelu sme určite aspoň 8 kilometrov. Neistí a vyčerpaní prechádzame cez lesnú cestu a vchádzame do zarastenej rokliny. V tom sa niečo pohne a zapraskajú konáre. Púšťam Fidu, určite je to on. Keď však vidím z rokliny vychádzať vysokú, som nešťastný. Čakám kým sa Fida vráti, viem, že zdravú zver ignoruje. V tom sa však asi 50 podo mnou ozve jej hlas. Hlási hrubým hlasom na mieste. Určite ho má. Potichučky odkladám remeň, a s guľovnicou postupujem k nej. Ako náhle sa pod mojou nohou zlomí halúzka diviak štartuje. Objavuje sa v stromom svahu podo mnou asi na 20 krokov. Vidím ako jeho ozrutné telo beží predo mnou bez známok zranenia. Dva krát strieľam, ale samozrejme míňam. Fida beží s tenkým hlasom za ním. Vypúšťame aj druhé psa, nech pomôže. Ten hlási teplú stopu a ide za nimi. Asi po 5 minútach však Fida stíchne a vracia sa. Ledva žije, už sa bojím, že skolabuje. Druhý pes však hlasito postupuje ďalej a asi 1 km od nás stíchne aj on. Ukázalo sa, že napokon duril vysokú. Smutní sedíme a sami nevieme čo ďalej. Už sme si úplne istí, že je len škrabnutí. Všetci čakajú čo poviem , či ideme, alebo končíme. Prešli sme takú diaľku a dostali sa k nemu a napokon nič. Pozerám na Fidu, je na zrútenie, ledva lapá dych. Sedíme a ticho rozmýšľame. ,,Ideme ak pôjde Fida“, však bez nej ani ísť nemusíme. Dávam jej remeň, ale už sa jej nechce. Ešte raz ju poprosím a v tom zaberie. Ideme. Dolu strmým svahom vidieť, ako diviak padá na predné nohy. Nachádzame aj viacej farby. Zrejme som ho trafil aj ja. Ideme a ideme, až napokon príde mladina. Púšťam Fidu, diviak je vyčerpaný a určite zúrivý. Už sme si istí, že je pred nami. Ale opäť sa vracia a opäť ideme na remeň. Prechádzame mladinu po štyroch a vchádzame do vysokej hory. Nachádzame väčšie množstvo farby. Buď som ho trafil, alebo sa otvorila stará rana. Sme o niečo spokojnejší, ale vyčerpaní do posledného. Chvíľu postupujeme horou a opäť mladina. Od nástrelu sme dobrých 10 – 11 km. Pod mladinou žblnká potok. Ak nie je diviak tu, tak nikde. Vypúšťam Fidu a čakáme. Už ho má. Horou sa ozýva hlásenie a my sme už spokojní. Jeden ostáva tam kde sme Fidu pustil a dvaja ideme k nej. Je pri ňom dobrých 15 minút a my sme už na dostrel a v tom stíchne. Je ticho a ja neviem čo sa deje. Zapískam a v tom sa objaví pri mne. Uteká dolu do potoka, kde sa napije a vracia sa ku mne. Posmelím ju a už je pri ňom. Je v malinčí a nedá sa k nemu dostať ani po štyroch. Miro sa rozhodne, že ho obíde a vylezie na bučka. Prechádza popri kancovi asi na 8 metrov až sa mu podarí vyliezť na bučka. To že z neho prvý raz spadne dolu hlavou je samozrejmosťou. Bojíme sa o psa a aj o nás, o to viac, pretože pred vstupom do predposlednej mladiny ma zastavil Miro a povedal, že mal noc pred výstrelom sen, v ktorom dohľadával diviaka a prišiel k nemu až tak blízko, že ho na meter strelil do hlavy. Vraj jeho sen skončil dobre, snáď skončí dobre aj tento. Miro je na bučku a ja 20 metrov od diviaka. Nie je možné sa k nemu dostať, ani ho vidieť. Skúšame výstrel do vzduchu, ale podá sa len meter a vracia sa späť. Napadlo ma, že odvolám psa a nech Miro skúsi vystreliť tam, kde sa pohlo černičie. Odvolávam Fidu a Miro strieľa. Po prvej rane Fida vyštartuje a v tom padá druhá rana. Fida sa mu zakvačí na chrbát a my už vieme, že je po všetkom. Po prvej rane vystrčil hlavu z černičia a druhá rana mu sadla na krk. Pod 20 minútach sa dostávam ku kancovi, Mirovi a Fide. Váha cca 150 kg, zbrane 7 cm trčiace. A rana? Rana na predný beh, rozdrvená kosť. A moja rana, po ktorej začal trošku viac farbiť ho len pohladila popod komoru. Neskutočný zážitok, ktorý dokáže dať len Poľana. Som rád, že sa nám podarilo diviaka dohľadať a ukončiť jeho trápenie. Farbiarom zdar zobraziť celý popis