popis: Streda, dva dni pred splnom. Napriek veľmi teplému počasiu, sa rozhodujem, že vyrážam na nočný lov. Dnes bude mojim útočiskom, náš najnovší posed vo veľkom Komandli. Fotopasca ukázala, že z času na čas sa tam objavuje lanštiak - k...Streda, dva dni pred splnom. Napriek veľmi teplému počasiu, sa rozhodujem, že vyrážam na nočný lov. Dnes bude mojim útočiskom, náš najnovší posed vo veľkom Komandli. Fotopasca ukázala, že z času na čas sa tam objavuje lanštiak - kanček. Dokonca tento týždeň bol už dva krát, okrem tlupy o troch diviačiciach. Príchod mával okolo 23,45, preto, že ráno idem do práce, rozhodujem sa , že budem čakať do pol noci. Usadám o pol deviatej. Pootváram okenice a okná, lebo strecha má, ako krytinu ipu a tak to riadne priťahuje slnečné lúče, a posed je rozpálený. Všade je dusno, bezvetrie, mesiac je už na oblohe, ako predzvesť, že dnes bude jasne svietiť. Plný očakávania, sa rozkladám, flinta do rohu, pripraviť ďalekohľad na poličku, aby bol po ruke cez parapet dávam mäkkú podložku z poskladanej deky a oddám sa čakaniu. Pomaličky sa začína stmievať, okrem vykoseného prieseku, je vo všetkých riadkoch vysoká tráva. Odrazu počujem praskot , ktorý sa blíži. V kľude beriem trieder a sledujem priesek. Vtom sa objavuje, biela škvrna, a viem, že prišiel pozrieť pán domáci "jazvec"! Chvíľu sa tam motá, ale na predloženú kukuricu, nejde. Nevadí, aspoň, je čo sledovať. Vnadisko je vo vzdialenosti asi 35m od posedu, umiestnené, v takzvanom prechode, medzi riadkami starého viniča, tam sa otáčali pásačky družstevníkov, keď sa ešte vinice obrábali. Od posedu v dĺžke asi 60 metrov sme celý priesek vykosili, s vyžínačkou. Ďalej, už začína trávna stena z buriny. Tam sa zjavil aj tento jazvec. O chvíľu zatiahol do riadkov a už sa neukázal. Pozerám na hodiny ukazujú práve 21,00. Pán jazvec, teda vyšiel z nory, už za svetla, respektíve šera. V kľude sledujem terén, a uvažujem, či sa dnes diviakov dočkám. Teplo v posede, ticho a bezvetrie, spôsobujú, že sa v jednu chvíľu musím, premáhať aby som nezadriemal. Napijem sa chladnej minerálky z termosky, ktorá ma osviežila a beriem do rúk ďalekohľad nech sa popozerám. Ale čo to! Na konci prieseku sa z vysokej trávy, vylomila čierna guľa. Ó, diviak, môj zmieňovaný lanštiak , z fotopasce. Nejako sa dnes poponáhľal, pozerám, je len 22.00. Priesek má asi 60 m vykoseného, vnadisko je asi cca 35m tak, že diviak sa pomaličky na konci rozkukáva, stojí na ostro, potom pobehne, zasa do riadku, asi minútku tam istí, ale ešte sa k vnadisku nepribližuje. Opatrne beriem guľovnicu, zapínam na meostare červený bodík, a pozerám na diviaka, teraz stojí bokom, hm..., strelím ho za lopatku ? alebo ešte počkám. Kým som si to rozmyslel, diviak zatiahol do riadku. Viem ako chodievajú k v nadkisku. Priesek prejdú do riadku s viničom, na konci a potom sa krížom presúvajú pod vnadisko, aby nakoniec vyšli presne v tom riadku, kde je kukurica. Lenže diviak zatiahol a už 10 minút nie je po ňom ani žiadna známka, že by bol niekde poblíž. Začal som si vyčítať, že na čo som toľko čakal, za tých pár minút, sa naozaj dal streliť aj v zadu, vidieť je perfektne. V podvedomí cítim, že je v riadku oproti vnadisku, ale cez trávu ho nie je vidieť. Je úplne ticho, ak by odišiel preč, určite by som počul praskotať a šuchotať trávu. Odrazu registrujem, v ďalekohľade, že sa vysunul s poza riadku diviačí rypák a potom aj celá hlava, uchmatol pečivo čo som tam dal a šup stiahol sa späť. Tak, že nakoniec predsa len je tu, pokladám ďalekohľad, a znova beriem flintu, tento raz už verím, že sa odhodlá a vylezie na priesek. Znovu odisťujem, bodka svieti, klikám napináčik a čakám. Netrvalo to ani minútku a už je celý vonku. No konečne sa odhodlal. Teraz stojí ideálne, flinta zapretá, podložená na parapete, bod na diviakovi sa ani nehne. Odrazu sa dáva mierne zošikma, Pokladám bod, tesne nad oko stláčam spúšť. Rana zadunela komandlovským údolím, presne o 22,10 a diviak sa skladá na nástrele. Ták, presne takto som si to predstavoval, lebo v tej vysokej tráve, sa to zle dohľadáva. Radšej mám, keď na úlovok vidím. V rane repetujem, a istím lanštiaka. Asi minútku odkazoval, na nástrele a ostáva kľud. Fú, napätie povolilo, a ja v kľude zaisťujem guľovnicu. Pomaličky sa balím, a priebežne pozerám po úlovku, či náhodou, nemá úmysel dostať nohy, ale kým sa dobalím, viem, že je to O.K. Volám, otcovi, že budem potrebovať pomôcť. Zliezam z posedu a idem skontrolovať úlovok. Paráda, stojím nad uloveným kančekom. Robím si prvé fotky z nástrelu, vstrel má nad pravým okom na viečku, výstrel, je na spodku hlavy cez podbradok. Dobrá rana, teším sa z úspechu. Potom idem pre otca. Úlovok si zaslúži posledný hryz, a strelec, teda ja zálomok, na znak úspechu od otca. Lovu zdar, odpovedám a potom sa zaprieme do ťahania úlovku k autu. Je to asi 150m, dolu riadkom. Mierne z kopca, tak to v dvojici ide celkom dobre. Pri aute robím na pamiatku zopár fotiek do albumu a potom nastáva, červená práca. Ako sa vraví, že do výstrelu je to zábava a potom povinnosti s obriadením úlovku. Dole diviaka vyvrhujeme, a vešiame do chladiaceho boxu, beriem samozrejme vzorky na veterinu a končím asi o pol jednej ráno. Ďakujem otcovi za pomoc a asistenciu a keď ho vyložím pred domom, tak idem aj ja domov. Myšlienka, na jeden vydarený nádherný splnový večer, navždy ostane v mojich spomienkach, ako v poľovníckom zápisníku! Po prebdených nociach je vstávanie do práce samozrejme trochu ťažšie, ale prežité chvíle, v prírode, na poľovačke, korunované prípadným úspechom, zaženú každú únavu. To je to, čo nás neustále a opakovane ťahá von. Keď je navyše parádny spln, ako bol aj túto noc, tak duša poľovníka, mu nedovolí ostať doma, ale uspokojenie nájde v mesačnej noci pri postriežke,aj keď nie vždy musí byť úspešná. Verím, že mi dá veľa z nás so zelenou krvou za pravdu. Lovu zdar kamaráti. zobraziť celý popis