popis: Májoví srnci, už len tieto dve slová mi zrýchlia dych, nie však krok ako niekedy zvykne májová bryndza... Sú ako kukly, ktoré sa príchodom jari zmenili na čarovných motýľov a svojou hrdzavou červeňou ostro kontrastujú s farbou svie�...Májoví srnci, už len tieto dve slová mi zrýchlia dych, nie však krok ako niekedy zvykne májová bryndza... Sú ako kukly, ktoré sa príchodom jari zmenili na čarovných motýľov a svojou hrdzavou červeňou ostro kontrastujú s farbou sviežej jarnej rúbane. Budík bezcitne oznamuje tri hodiny ráno a ja neochotne otváram jedno oko dúfajúc, že avizovný silný dážď bubnuje na strechu chaty a ja budem môcť ešte pár hodín zostať pod spacákom. Možno vďaka slabšiemu močovému mechúru Maroš vyskakuje z postele ako prvý a hlási nebo plné hviezd a po daždi ani stopy. Mne s Romanom to trvá trochu dlhšie, ale vriaca voda na kávu a upečený koláč nás rýchlo pooblieka a už o pol štvrtej sedíme v aute. Našim cieľom je srnec s krátkymi výsadami, pomerne hrubý so slušnou výškou, ktorého sme videli v sobotu ráno. Zdržuje sa na rozhraní hrubej smrekovej hory a bukového náletu s trávnatými plešinkami. Dostatok paše a blízky potok mu nepochybne vyhovuje a nám dáva šancu na stretnutie. V tichosti vystupujeme z auta, Maroš sa poberá za diviakmi a ja s Romanom krytý ranným šerom na naše nádejné miesto. Spoločne piršujeme popod rúbane, ktoré sú však prázdne, až na mladého jelienka spásajúceho mladý bučok. Roman robí pár fotografií a tichým krokom pokračujeme ranným lesom ďalej. Chýba nám snáď 30 metrov, keď nás do zeme zarazí bákajúci kus srnčieho. Možno neopatrný krok, možno prasknutá halúzka či zlý vietor zrádza nášho srnca a ja viem že sme prezradení. Ranné prítmie zdvihlo svoj závoj a májové ráno udrelo na naše zmysly plnou silou. Kakofónia vtáčích hlasov mieša sa s jarnými vôňami lesa pokropeného májovým dažďom. Darmo však pátrame po hrdzavej škvrne na zelenom pozadí... Zradený kus už asi ťažko vyjde. Začíname sa s Romanom viac venovať dvom bákajúcim kusom srnčieho. Od nášho štandu sú síce dosť ďaleko, ale pre ich neutíchajúci hlasový súboj, ktorý trvá už viac ako dvadsať minút sme sa rozhodli k nim priblížiť. Predstava, že pôjdem za srncom ako za ručiacim jeleňom ma celkom pobavila a nový i keď neistý cieľ mi v žilách znova rozprúdil zelenú krv. Už vieme že sú vyššie ako sme predpokladali, musíme sa vydriapať až na zvážnicu a potom ak budeme mať stále hlas, podať sa tým smerom. Les zavalený nedávnou kalamitou nám sťažuje chôdzu a náš pirš sa mení na Veľkú Pardubickú s tým rozdielom, že taxisov je tu omnoho viac. Už sme však zdarne na zvážnici a ďalšie zabákanie nám prezrádza, že srnčie je na neďalekej rúbani, ktorá siaha až pod hrebeň. Na špičkách prekonávame posledných sto metrov a ja neverím že sme pod nimi...Štvornožky, v hlbokej koľaji od lakatoša stúpame do rúbane a pátrame po srncovi. V tom ma Roman ťahá za kabát a šeptom hovorí - "srnec na pravo srna vľavo “. Tretí bákajúci kus nevidíme...Zdvíham trieder a skutočne asi vo vzdialenosti 150 metrov vidím srnca ako s natiahnutým krkom hľadí smerom na nás. „Má len jeden parožtek“- počujem Romana a ja si ešte rýchlejšie snažím stabilizovať streleckú palicu do neúprosne tvrdej zeme. Keď sa mi zdá že je to už dobre tak založím pušku a opora samozrejme povolí. Toto sa opakuje snáď päť krát a už si pripadám ako horolezec, ktorý svoju zástavku v mojom prípade palicu nevie zaraziť do vrcholu zdolanej osemtisícovky . Srnec samozrejme stále báka a každú chvíľu môže odskočiť. Posledným pokusom sa snažím už nie s rozumom ale silou dvojnožku zaraziť, ale jediné čo som dosiahol je...no že som ju zlomil. Zvuk lámajúcej palice a ja pred infarktom zaujala srnca natoľko, že si podišiel aby ma lepšie videl. Pocit, že sa mi smeje, ma vyburcoval k jogínskej polohe a aj zlomený stock som zázračne stabilizoval a už hľadám v puškohľade jeho komoru. Srnec mi stojí do štychu, tak stále váham ... Trvá to dlhú minútu kedy sa konečne mierne natočí a ja kladiem bodku tesne za lopatku. S pomalým výdychom precízne odpaľujem. Guľka letí dlho, mám pocit že by som vyfajčil pri nej aj cigaretu. Náraz guľky ako do periny mi vraví, že som nechybil. Po rane srnca nevidím, Roman však áno... Po pár nahrbených skokoch zhasína pod smrekovým vývratom. Nepríčetne sa usmievam a pomaly si uvedomujem čo sa vlastne stalo. Romanov stisk ruky ma prebúdza zo sna a spoločne rekapitulujeme priebeh lovu. Na vrchu rúbane zbadáme pohyb a ako krkavec na ranu sa na horizonte zjavil Maroš. S vysokým nosom dohľadáva srnca a so zdvihnutým klobúkom signalizuje že ho má. Tých pár minút ťahania je pre mňa večnosťou, už je však Maroš tu a ja sa skláňam nad mojím fatranským jednorožcom. Parožtek len s vidlou kúsok nad uši a na mieste druhého len srsť so zvrásnenou lebkou nesúcou znaky veľmi starého zranenia. Pučnica nie je viditeľná. Zálomok a stisky rúk ukončujú tento krátky ale intenzívny príbeh a podobný želám aj Vám milí priatelia. Lovu zdar ! zobraziť celý popis