popis: Pozorovať srnčiu ruju, byť jej tajuplným divákom je jedným z najkrajších zážitkov a radostí, ktoré sú mi počas roka dopriate. Tento rok mal byť pre mňa výnimočný aj preto, lebo som mal uloviť svojho prvého srnca, toho, na ktoréh...Pozorovať srnčiu ruju, byť jej tajuplným divákom je jedným z najkrajších zážitkov a radostí, ktoré sú mi počas roka dopriate. Tento rok mal byť pre mňa výnimočný aj preto, lebo som mal uloviť svojho prvého srnca, toho, na ktorého sa vraj nikdy nezabúda. Ale ešte nepredbiehajme... Celkom čerstvo si spomínam na začiatok tohto roka, keď som netrpezlivo pokukával na poradovník odstrelu srncov a počítal, či mi povolenka tento rok už konečne vyjde. Uisťujem sa neskôr u poľovníckeho hospodára, ktorý mi dáva zvolenie, aby som sa tešil – tento rok budem loviť svojho prvého srnca. Srnčej zveri som počas zimy venoval dostatočnú pozornosť a po zime, na jar, s prvými teplejšími slnečnými lúčmi som začal sledovať, kde sa aký srnec začína ukazovať. Vedel som už v apríli o chovnej jednotke, ktorá vychádza na Dvoreckom i konečne som prečítal tamojšieho silného šestoráka. Vekovú triedu som si mal vylosovať z klobúka na májovej schôdzi a tak som venoval patričnú pozornosť každému srncovi. Prišiel máj, schôdza a sv. Hubert zasiahol tak, že som si vylosoval povolenie na lov srnca III. VT. Mohol som si priať niečo viac ? Tešil som, a to náramne. Júnové inžinierske štátnice pribrzdili moje srnčie bádania, ale nemal som sa kam hnať, veď povolenka je platná do konca septembra, hovoril som si neustále v duchu. Počkám na ruju, zoberiem srnčie vábničky a v ruji isto nejakého srnca nájdem, také boli moje úvahy. Človek mieni, ale Pán Boh mení, nehovorí sa nadarmo. Dopravná nehoda a zrazený srnec III. VT takmer moje plány úplne rozbili. Krátky rozhovor s hospodárom a menia sa pokyny, ideálne by bolo, keby som ulovil srnca II. VT a „trojku“ lovil len vtedy, pokiaľ by som žiadneho súceho dvojkového srnca nenašiel. Keď poľnohospodári pomlátili obilniny, vedel som, že nadišiel čas, aby som znova svoje vychádzky zintenzívnil. Tak sa aj stalo. Najprv ma to hnalo do lokality zvanej Ozorovské, ani neviem prečo, lebo srnčej zveri som tu vždy videl pomerne málo. Tam sa popásala srna, potom k nej priskočil srnec, ktorý sa rozhodol svoju milenku poláskať. Srnčia ruja bola už v plnom prúde. Srnca som nepovažoval za lovného tak sa posúvam k inému srnčiemu páru. Tam zbadám ihličiaka s hrubým krkom, len kúsok odo mňa. Cez vysokú lucerku ho poriadne nevidím, ale chcem loviť. Neopatrný krok na suché steblo a ako sa spieva v jednej pesničke – „všetky oči na mne“. Srna v momente odvádza svojho sezónneho druha do bezpečia. Tomuto srncovi venujem ešte dva týždne a naposledy zisťujem, že ten bájny starigáň bude asi jednoročný alebo dvojročný srnec a ten prihrubý krk asi nebol taký hrubý. Som hlupák, alebo to bol iný srnec ? Rozhodol som sa zmeniť lokalitu a prakticky som pochodil polovicu revíru. Ten nie je výradový, ten je silný, jednotku nehľadám – zažíval som hotový srnčí turizmus, a to takmer každú soboru ráno, potom večer, potom v nedeľu ráno a potom zase večer. Nepatrím k tým, čo by si lov chceli nechať na posledný víkend pred koncom doby lovu a moja beznádej začala poriadne gradovať. Mne sa to nepodarí, ale čím som si Diana zaslúžil tvoju nepriazeň ? Kamarát Peter ma upozorňuje, že dole pod včelínom párkrát videl srnca s krátkymi výsadami a nabáda ma, aby som ho šiel pozrieť. Je jasné, že v sobotu ráno som šľapal ešte za tmy pri včelín. Potom zbadám srnca na ležovisku, ktorý leží uprostred strniska na mieste, kde má perfektný rozhľad. Zbadá ma a uteká do lesa. Toto už nie je možné ! Nasrdený po ďalšom neúspechu, tak si naordinujem turistiku po revíri v dĺžke asi 3 kilometre. Keď turizmus, tak už poriadny. Až svitol ten pravý deň. Dnes, na deň výročia SNP do Knihy návštev Poľovníckeho združenia SNP Dvorec sa zapisujem o 5,10 hod. a znova volím lokalitu Slamenné pod včelínom. Je tu rušno, po príchode vidím srnu so srnčaťom, pod terénnym zlomom opäť dve srny a zrazu z lesa si to šinie srnec. Nejako nemôžem zaostriť ďalekohľad, srnec sa pokojne začína popásať a mám čas posudzovať. Najprv parožky – dĺžka tak dvojnásobok uší, zadné vetvy tak 4 cm a kde sú stredné vetvy ? On ich nemá ? Krúti hlavou, potom sa sklonený pasie a ja nemôžem uveriť, že po dvoch mesiacoch som našiel lovného srnca. Overujem aj telesnú stavbu, pomerne krátky krk, hrubší, nie je vidno ani podhrdlinu ani výrazne padnuté brucho. Tipujem vek, štyri až päť rokov, ale viem, že ak by mal aj tri roky, určite by bol lovný. Keďže mám povolenku aj na trojku, nevadil by mi ani jeho postarší vek. Tohto srnca chcem určite uloviť, lepšieho nenájdem. Srnec si to stále pokojne pasie, len sa odo mňa vzdialuje. Ako mu prejdem cez rozum ? Odhadzujem veci pod včelín, beriem len pušku a ďalekohľad a plazím sa po mokrom strnisku ako vojaci jednotiek NATO. Srnčia skupinka je za terénnym zlomom, takže ma nemôžu vidieť a tak postupujem dopredu. V polovici cesty si uvedomím, že toto ma napadla úplná kravina a tak sa zase plazím naspäť. Beriem veci a utekám po lese nižšie, odkiaľ by som mal srnca bližšie. Podarilo sa, srnec sa stále pasie, už vyše jeden a pol hodiny a utešujem sa tým, že sa nebude pásť „večne“. Musím počkať, pokiaľ sa pohne k lesu, aby som nestrieľal smerom na dedinu. Začínam rátať každé sekundy a adrenalín a nervozita stúpa. Zrazu jedna srna zo skupiny vyháňa srnča a matka uteká za ním. To bol asi signál pre všetkých, že s potravou to hneď zrána netreba preháňať. Ja schovaný v lesnom járku a srnec si to šinie zase do lesa. Čerta, veď mi ujde ! Vidím ho meter pred lesom a myslím si, že už je v čude. Utekám pred les, kde som ukrytý, rozkladám trojnožku a hľadám srnca v osnove. Poľovnícka horúčka vo mne doslova prekypuje. Srnec ako na povel stojí a začína popásať aj zelené lístky z krovia. Slnečné ráno preruší guľový výstrel z mojej kozlice. A srnec ? Stojí ako na povel ! Ja hlupák trasľavý, som minul. Rýchlo vyberám druhého patróna a prebíjam. Srnec sa díva na mňa a určite si hovorí – čo robí ten šašo ? Druhý výstrel padá o pár sekúnd neskôr a mám pocit, že ho usmernila samotná Diana. Srnec sa láme v ohni. Jeho kruh života sa nadobro uzavrel. Po povinnej 10 minútovke smerujem na nástrel a kochám sa pohľadom na svojho prvého srnca. Snímam svoj klobúk a celý lov si prechádzam znova a znova. Možno som slaboch, možno moja vášeň a láska k zveri je príliš silná. Možno to spôsobuje toľký nepokoj pred výstrelom. Ale na druhej strane som rád, že ešte stále som poľovníkom, nie iba lovcom, ktorý mačká spúšť na povel – bez citu, bez rozvahy, bez vášne, bez zamyslenia. Dnes som ulovil pre mňa najelegantnejšiu a môjmu srdcu najmilšiu zver – srnčiu a môjho prvého srnca. Mám veľkú radosť. Posledná fotka na pamiatku a trofej, ktorá mi bude navždy pripomínať všetky tieto chvíle. Chvíle, kedy človek musí zažiť možno aj malé trápenie, aby si nadovšetko cenil, čo naposledy dokázal. Niekedy človek zažíva obyčajne neobyčajný srnčí turizmus. Verím, že tak je to správne, vďaka Diana, vďaka Hubert – vy viete, za čo všetko ! Tak Lovu zdar, priatelia ! Zbraň : Guľobroková kozlica Bettinsoli Combo 12/76 – 8x57 JRS, strelivo : S&B so strelou Nosler Partition, 12,96 g, vzdialenosť : 120 m zobraziť celý popis