popis: Ťažký pracovný týždeň, pokazený sobotný podvečerný pirš, ktorý sa niesol vďaka bujarej oslave v dedine v tanečnom rytme ma "duševne položil" a preto som na ráno vyhlásil jágerskú neposlušnosť a odmietol som vstať.Pochopiteľne...Ťažký pracovný týždeň, pokazený sobotný podvečerný pirš, ktorý sa niesol vďaka bujarej oslave v dedine v tanečnom rytme ma "duševne položil" a preto som na ráno vyhlásil jágerskú neposlušnosť a odmietol som vstať.Pochopiteľne som môj bojkot pri nehoráznej predstave že naozaj nepôjdem ráno von upravil a konečný verdikt znel - vstávam o pol siedmej, to sa ja vyspím a aj možno ešte niečo uvidím.Maroš má možnosť uloviť svojho prvého srnca v našom revíri a tak sa z pochopiteľných dôvodov nedeľného válania v spacáku nezúčastní a spolu s Romanom, na ktorom sedí poľovnícke šťastie potichu vytiahli o pol štvrtej z chaty a zmizli do neznáma.Známe mi bolo akurát miesto kde sa ráno stretneme a v aký čas. Na dolinovej ceste vidím pár kusov vysokej, sústreďujem sa však na srnca, čo keď nejaký súci sa ukáže a budem mocť Maroša naň naviesť.Nevidel som však ani srnu a tak pri odbočke z doliny na zvážnicu registrujem Maroša ako mi v bukovom nálete máva.Trošku prekvapene zastavujem a v tom vidím aj Romana ako vychádza spoza smreka a spoločne idú ku mne.Strieľal som - víta ma slovami ktoré sa vo mne rozlejú ako teplý čaj a čakám samozrejme do neho aj niečo ostrejšie... Slovko "leží" však neprichádza a ja tuším že je malý problém. Poďme však pekne poporiadku... Maroš z Romanom vystupujú z auta na doline a piršujúc prechádzajú spodné partie mladín, ktoré sa striedajú so zarastenými rúbaňami.Na jednej z nich uvidia kus srnčieho, z ktorého sa v triedri vykľuje srnec.Je však už na odchode a tak len jeho zrkadlo ukazuje smer, kde sa za ním zavrela hustá mladina.Jágri postupujú krajom hrubej hory až na zvážnicu, kde Maroš čaká či sa srnec niekde znova nevypasie.Roman ako pozorovateľ postupuje daľej a ide preveriť druhú rúbaň.Srnec nevychádza a Romanove oči na daľekohlade našepkávajú Marošovi že niečo zazrel.Presúva sa k nemu a skutočne na spodnej hrane rúbane stojí srnec s krátkymi výsadami a zdá sa, že má na jednej strane vidlu.Kmene pomerne dlhé a na tú diaľku cítiť že nie je z tých najtenších. Je to však 200 metrov a srnec má v optike centimeter.Už sa zdalo že príroda rozhodne, husté pásy hmly totiž milosrdne schovali nič netušiaceho srnca a celá rubaň sa premenila na biely koberec z ktorého sa ako stožiare lodí objavovali a mizli vrcholce smrekov. Sv.Hubert však rozhodol inak ... Jeho dych znova zdvihol oponu a odhalil šestoráka ako sa pasie na mladých bukových lístočkoch v pozícii, ktorá sa neodmieta. Romanov batoh letí na zem Maroš zalíha a v puškohlade hľadá malý hrdzavý terč.Po rane samozrejme Maroš nič nevidí a slovo si berie Roman, ktorý všetko pozoroval cez optiku.Srnec ranu značil poklesnutím predku a sučasným vyrazením vpred.Žiadna hluchá sekunda kedy srnec stojí a jáger vie v momente že chybil...Skoro došlo aj k prvej predbežnej gratulácii,ktorú Roman prezieravo hneď v duchu zamietol.Dve zelené postavy plné eufórie schádzajú dole rúbaňou kde smrekový solitér jasne ukazuje nástrel.Už len sto metrov a zhasnutý srnec alebo pofarbená stopa dá povel na prípravu zálomkov.Miesto je však prázdne,srnca nikde a farby nie a nie sa dopátrať.Obaja hľadajú už cez pol hodinu však bezvýsledne..."Strieľal som"- nadvazujem na Marošove slová a vstupujem do ranného príbehu aj ja.Idem však ešte k posedu vysypať trošku kukuričky diviakom a po pol hodine sa chcem pridať k dohľadávke.Som však presvedčený, že sa pridám už len ako fotograf a spolu sa budeme tešiť z úlovku.Po príchode už z diaľky vidím že som sa mýlil.v kruhoch prešli celú rúbaň však bez úspechu.Roman mi ukazuje presný nástrel, jediné miesto z ktorého bolo srnca vidieť zo zvážnice celého.Znova sa pýtam na značenie a som presvedčený ako obaja, že srnec ranu má a musí tu niekde byť.Koketujem z myšlienkou ísť hneď pre farbiarky ale pre istotu sa ešte trošku po rúbani pomotám.Srnec utekal smerom do hrubej hory, čo keď však spravil oblúk a ako ťazko ranený kus hľadal najbližšiu húštinu ? Nemuseli to zhora vidieť a preto som sa dal tým smerom.Po dvadsiatich metroch križujem nejakú stopu, ktorú mi prezradili černicové lístky otočené bielou stranou nahor.Nemám inú tak pôjdem po nej, je však bez farby a v duchu jej neverím.Blížim sa k štanglovine kde zastavujem a pátram po nejakom znaku, ktorého by som sa chytil.Nič však nevidím a tak pokračujem stále na stope krajom rúbane.Spravím snáď desať krokov a pod mladým smrečkom vidím niečo čo mi zrýchli dych.Je to zrezaný peň alebo to čo si myslím ? Pomaly a stále neveriacky postupujem a už jasne rozoznávam nie peň ale Marošovho srnca ! Som stále ticho nevolám ich, egoisticky si užívam pocit, ktorý mám zatiaľ len ja.V tichosti pripravujem zálomky a v diaľke si s úsmevom vychutnávam mrmlanie oboch nešťastníkov.Už ich musím zavolať lebo sa ľahko môže stať, že na výrade budem máť zálomok aj ja. Hohooooo zaznie dolinou a dva klobúky už kráčajú smerom ku mne.Už nebolo treba viac slov, úsmev a zálomky na klobúku hovorili za všetko.Marošova radosť bola obrovská a pár ranných fotografií nám bude pripomínať dalšie prekrásne ráno v Belianskej doline.Lovu zdar priatelia. PS-Zálomok za obojok mi nedali :-)) zobraziť celý popis