popis: Motto: Kto sa chce stať trpezlivým človekom, nech sa stane poľovníkom. Kto sa chce naučiť brať život taký aký, je, nech sa stane poľovníkom. Kto chce nájsť v živote rovnováhu, medzi absolútnym šťastím a jeho opakom, a pochop...Motto: Kto sa chce stať trpezlivým človekom, nech sa stane poľovníkom. Kto sa chce naučiť brať život taký aký, je, nech sa stane poľovníkom. Kto chce nájsť v živote rovnováhu, medzi absolútnym šťastím a jeho opakom, a pochopením týchto dvoch skutočností, nech sa stane poľovníkom. Ako každý rok, aj tento rok som sa na jeleniu ruju veľmi tešil. A možno ani to nebolo dobré. Ale dalo sa to pochopiť. Pracovné vyťaženie, som mal veľmi vysoké, doslova som rátal dni, aby som sa mohol uvoľniť z práce a odísť na vytúženú dovolenku. Odísť na jeleniu ruju – kráľovskú disciplínu. Mám rád všetky druhy a spôsoby poľovačiek. Rád sa brodím mokrou rannou rosou za ušľachtilými srncami, pri mesiačku ma vzrušuje lov na opatrných čiernych rytierov, štverám sa po skalách za smelými kamzíkmi, pátram po bodkovaných kožuch rujných danielov. Opája ma tiež pocit z dobre hodnej rany za tryskujúcou kačicou, v zimných mesiacoch sa snažím prekabátiť čiarujúce líšky. Ale keď začujem prvý raz v roku zaručať jeleňa, stávam sa zrazu bezmocným pred jeho mocou. Celého ma omámi jeho bytosť a celkom podľahnem čaru, ktoré sa volá jelenia ruja. Inak tomu nebolo ani tohto roku. Po príchode do revíru s verným priateľom, sa pýtame na všetky podrobnosti. Hlavne aká je ruja, čo sa už strelilo, čo sa videlo, aké sú vyhliadky. Sprievodca môjho priateľa nebol pár dní v lese preto mu môj radí kam sa vybrať. A radu má pre neho veľmi dobrú . Dnes ráno totiž bol zavolaný obyvateľmi dediny , ktorí bývajú na jej konci v poslednom dome, aby sa prišiel pozrieť na pyšného jeleňa, ktorý si vykračoval, vedľa ich domu ráno o ôsmej hodine. Môj mladý sprievodca neváhal a zastihol ešte milého jeleňa, pri vchádzaní do blízkeho krovia. Jednalo sa o kapitálneho jeleňa nepravidelného šesťnástoráka, ktorý bol rujou celý popletený a preto takto riskoval, počas bieleho dňa. Priateľ sa teda zvečera vyberá skúsiť šťastie hneď vedľa dediny a usedajú si so sprievodcom za posledným domom v dedine. My stihneme už len začuť tú správnu ranu a hneď teda v prvý večer pomáham priateľovi pri vyvrhovaní jeleňa. S takým prudkým začiatkom sme ani nerátali. Ale ruky mi aspoň voňajú pri večernej skromnej oslave 200 bodového jeleňa. Teším sa na ráno. Nie teším sa z každej chvíle prežitej na jelenej ruji. Či spím, jem, počúvam, pijem, prechádzam sa po lese, stále myslím na jelene. Až ma niekedy až zamrazí, kam sa podeli všetky moje starosti. Tie sú však nateraz ďaleko a snažím sa na ne nemyslieť. Ale aj celá preexponovanosť za vytúženým jeleňom nie je dobrá. Vidím to z toho, že smola sa nám lepí na päty. Najprv je to počasie , ktoré sa rapídne zmenilo. Fúka vietor a prší. Preto ma vôbec neprekvapuje, že pomerne hlučná ruja sa mení na tichú až mĺkvu. Piršujeme po osvedčených rujoviskách, nachádzame tam však len stopy po vysokej a jej typický rujný pach. Raz podvečer , sa potichu tiahneme , pozdĺž hustého jarku a obdivujeme dvoch mladých chovných jeleňoch. V tom z kukuričného poľa mrnkne jeleň. Otáčame sa na päte, a vidíme silného starého jeleňa, ako práve dostal náš vietor a uniká cez pole. Márne sa mu snažíme nadbehnúť. Ale dobehli ste už niekedy priatelia, cválajúceho jeleňa? Nálada však zostáva dobrá, večer všetko splachujeme chladenou dvanástkou. Nasledujúce ráno sa blížime k jednému výbornému hlasu. I keď je už pól ôsmej, jeleň pokojne ručí, a z jeho hlasu nám je zrejmé, že je obklopený rujnými jelenicami. Ručí, je však v pohode. Dáva celému svetu na známosť, že je tu pán, a že svadobné hry tejto kráľovskej zveri sú v plnom prúde. Blízko jeho utešeného rujoviska nachádzame obrovské stopy a preto sa v podvečer už tešíme ako ho tam prídeme vystriehnuť. Celý deň sa na to teším. Poobeder už ticho kráčame okrajom kukurice do jeho panstva. Sprievodca ma už zďaleka upozorňuje, že jeleň aj so svojimi nevestami je už vonku. MôJ spoločník je však sklamaný. Jeleň napriek silnému hlasu, a obrovskej postave, má na hlave slušného vydlového desatoráka a má max 6 rokov. Nikdy som parožie jeleňov nemeral na body a kilá a preto sa mi jeleň páči. Nie, mne sa páči každý jeleň. Preto ma môj druh, len s námahou odvoláva od jeleňa, ktorý nám ponúka svoj bok. Pritom mi spriada sladké motúzy o všetkých možných aj nemožných jeleňoch, ktoré môžeme stretnúť. Chcem mu veriť , a verím. Z miesta odchádzame a ja viem, že som na dobro urazil Dianu, preto ma vôbec neprekvapuje, že keď ráno vstanem z postele, tak vonku veselo prší. A keby len to, ale pridal sa aj silný vietor. Môj sprievodca nedáva na sebe znať nejaké rozčarovanie . Sedíme preto v pršiplášťoch na nekrytom posede a fajčíme ako turci, až pokiaľ nám nezhasí ďažd naše smradľavé spoločníčky. Čakáme . Prší. Ešte čakáme, Stále prší. Vodu mám za golierom, v hlavni, v ruksaku, v optike, za i pod klobúkom, v ušiach, v nose. Nevadí. Keď začujeme tlmene v hustom lese zaručať jeleňa, stačí nám aj to. Večer sa za ním vyberieme. V podvečer trochu prestáva pršať. Dáva mi to nádej, ktorú neotrasie ani, že keď som vystúpil z auta, tak som sa v celom poľovníckom ancúku strepal hádam do najväčšj bariny v revíri. Možno to prináša šťastie. Nevadí. Usadáme si na starý posedík, a pred nami máme utešené jelenie kalisko. Po 10 minútach vychádza jelenica a za ňou jelenča. Čo len z tohto bude. Zrazu ani nie na 50 metrov vidím vychádzať z hustej trávy koruny parožia. Bože môj , veď je to jeleň. Obíde jelenicu a začne ju ňuchať. Bojím sa aj dýchať, nie to ešte pohnúť. Vidím na jeleňovi každučký sval. Je 6 hodín večer, a slnko cez mraky svieti. Zavolajte sem prosím nejakého maliara, bol by to nádherný obraz !!!,.Hmm, možno aj trochu gýčový. Zrazu hmatám, po zbrani. Veď ja som tu predsa na jeho lovenie. Podarí sa mi nepozorovane dať guľovnicu do streľby výhodnej pozície. Jeleň sa trochu pohol smerom do krovia, ale ešte stále stojí pekne - nablat. Odisťujem, dávam napinák a keď čakám, že zahrmí rana, počujem len kovové cvak. A toto čo je pre Krista pána.??!! Čakám opozdenú ranu, ale nič. Jeleň sa otáča hlavou smerom k posedu a žmurká. Sakra vidím ako na mňa žmurka. Obtiahnem ešte raz . A znovu cvak. Červenám sa ako malý chlapec. Jeleň sa pohýna do húštiny, no pohotový sprievodca ho slabým zaručaním znovu priklincuje k miestu. Vymieňam podľa možnosti nehlučne náboj a keď je jeleň v najnevhodnejšej pozícii, na akú som v živote na zver strieľal, konečne vypúšťam ranu. Ešte netuším, ako si túto ranu budem vyčítať. Teraz však jeleň na mieste padá, a márne sa teším, že ma konečne opustila všetka smola. Krátko po rane však jeleň prudko vstáva, a odbieha nám. Rana za kráľom hodená do krovia, však ide veselo pánu Bohu do okien. Chcem kričať na celý svet. Neexistuje pod slnkom taká nadávka, ktorá by mi uľavila. Chcem zahodiť pušku, klobúk do bariny, a teraz už viem že som v totálnej nepriazni všetkých poľovníckych bohov. Preto ma vôbec neprekvapuje, že po vyfajčenej cigarete nachádzame na nástrele málo farby, ktorá sa mení občasné kvapky. Chce sa mi plakať. Sprievodca sa ma snaží ukľudniť, je to však zbytočné. Podcenil, som všetky rady a skúsenosti , a hnaný vášňou a túžbou konečne získať svojho jeleňa som to takto pokašľal. Zrejme to tak má byť. Ideme na chatu a organizujme raňajšiu dohľadávku. Sú to úžasní ľudia. Márne však verím nejakej neistej chymére. Najviac ma však serie utrpenie jelňa. Utápam ho preto večer v alkohole. Viem, že jemu to nepomôže, mňa to aspoň trochu utlmí. Meniť s ním by som však nechcel. Dráma však pokračuje. Počas bezsennej noci počúvam, ako na streche bubnuje dážď. Prší a stále prší. Viem, čo to znamená pre dohľadávku. O to viac neviem zažmúriť ani jedno oko. Napriek nestálemu dažďu ma však ráno víta usmiata skupina hádam 10 poľovníkov, ktorí mi idú pomôcť. Preto obstávame lesík, a jeho všetky únikové cesty a skúsený farbiar sa vydáva na strastiplnú cestu so svojím pánom. Napriek pršipláštu som mokrý ako myš. Nevadí mi to. Len aby som začul víťazné volanie farbiara. To však neprichádza. Z lesíka vyskakuje množstvo zveri, môj jeleň tam však nie je. Pár kvapiek sa síce našlo, ako neskôr tvrdil majiteľ farbiara, no jeleň určite v lesíku neostal. Ďakujem všetkých zúčastneným a mám chuť sa utopiť. Som špinavý ,smradľavý a mokrý, zúfalý , nešťastný a zlostný. Tak toto sú tie krásne chvíle na ktoré som sa celý rok tešil? Veď som na pokraji nervového zrútenia. Reči typu: “Aj to patrí k poľovačke „ ma len viac nasierajú a nechcem nikoho vidieť. Chem odísť domov, priatelia ma však prehovárajú aby som zostal, a skúsil šťastie v posledné ráno. Utešujú ma že ,jeleň ranu určite prežije, a že by bolo chybou odísť práve teraz , keď prestáva pršať a zdá sa, že počasie sa konenčne umúdrilo. Nepoteší ma ani telefonát od otca, ktorému keď som porozprával o zlej rane, tak skonštatoval, že :“Kde do p... a vôbec prečo si strieľal-??„. Napriek všetkému (nemám už čo stratiť, aj keď by som sa mohol ešte napr. strepať z posedu), súhlasím , že ráno pôjdem von. Dobre sa vyspím a ráno preto dobre počujem, ako v malom políčku obkolesenom lesom ručí slušný hlas. Kedže nechcem , aby nás zradil vietor, musíme celý les obísť. Všetko však klape. Potichu vychádzame na posed. Všade okolo nás doslova vrie ruja. Pasú sa tu jelenice, beihirše čakajú na chybu hlavného jeleňa. Ten je však dobre krytí pod poslednými stromami na kraji kukuričného poľa. Občas spraví výpad, a vtedy počujeme lomozenie v kukurici, ako keby sa tam preháňali dinosaury. Pomaly však svitá. Vidím už siluetu jeleňa, keď zakloní hlavu a zvuk ručania nám príde trochu neskôr. Áno je to trochu vzdialenosť. Meriam diaľkoromerom. 225 metrov. Spolieham sa však na plochú dráhu 300 WinMag.Je to nádherný dospelý jeleň, v pravom rujnom ošiali.Páči sa nám obom a sprievodca dávka pokyn k streľbe. Keď sa po poslednom výpade za baihiršom vracia jeleň späť, vypúšťam za ním guľu a jeleň po vzopnutí sa na zadné, prebehne 2 skoky a zatvára sa za ním kukurica. Ja už však nič nevnímam. Sprievodca ma objíma, bežíme za jeleňom . Zrazu tam leží môj jeleň.Neohrozený kráľ doručal. Bozkávame sa. Objímame. Pijeme. Fotografujeme. Prichádza aj môj spoločník Jany. Z blízkeho orecha odtrhol v rámci recesie taký veľký zálomok , ako menší vianočný stromček. Teraz sa nad všetkým smejeme. Tárame čosi , že tak to malo byť, a treba byť trpezlivý. Viem, že sú to iba kecy. Pre mňa zostáva táto ruja trpkým ponaučením do budúceho poľovníckeho života. Bola nádherná , ale aj krutá. Čo som si z nej odniesol, ponechávam, na voľnú predstavu mojich čitateľov, ktorým ďakujem za prečítanie tejto kópie antickej tragédie so šťastným koncom. Jeleňom zdar! zobraziť celý popis