popis: Naponáhlo, vždy mám naponáhlo, ako aj dnešný večer... Ledva som stihol založiť farbu mladej sučke čo mi ide v septembri na farbiarske skúšky, ráno s ňou pôjdem na stopu. Ešte sa vyberiem obzrieť moju najmilšiu časť revíru - Str�...Naponáhlo, vždy mám naponáhlo, ako aj dnešný večer... Ledva som stihol založiť farbu mladej sučke čo mi ide v septembri na farbiarske skúšky, ráno s ňou pôjdem na stopu. Ešte sa vyberiem obzrieť moju najmilšiu časť revíru - Strčihlavu - miesto, kde som vyrastal nielen poľovnícky. Sparno, ako toto leto už býva neveští nič dobré, srnčia zvykne vychádzať neskoro, jedine nadchádzajúca ruja by tomu mohla pomôcť...Prejdem až k hranici a od nej sa vyberiem smerom k osade. Hurhaj detského tábora vo mne zabíja akékoľvek nádeje niečo čo len uvidieť. Len tak zo zvyku idem pozrieť na bačovisko, odtiaľ sa vyberiem potom domov. Prichádzam opatrne lesom na okraj lúky, keď zahliadnem červenať sa chrbát srnčieho... Srna, jedna, druhá a... Čo vidím ma zráža do kolien. Na 50 metrov odo mňa sa popása srnec. Ale aký! Hroty ihlíc siahajú vysoko nad uši, výsady žiadne, prudko výradový srnec škodník o akom sa často iba sníva. Raz zahryzne, raz sa poobzerá, raz pobehne k jednej alebo k druhej srne, poovoniava, preženie. Ruja sa blíži! Dívam sa hodnú chvíľu na toto divadlo až si uvedomím, že na pleci mám pušku. Čo z toho, že vzdialenosť je priam ideálna, keď miesto je na streľbu nevhodné. Srnec sa popása po horizonte z jednej strany na druhú, raz by som strieľal smerom do osady, druhý raz na hlavnú cestu. Keby som tu tak bol skôr, možno... Vtom sa srnec z ničoho nič vyberie smerom ku mne, podíde asi 15 metrov, zastane a znova sa popása. Je rozhodnuté, horizont 2 metre nad chrbtom mu podpisuje ortieľ. Keď teraz nie, tak nikdy. Dávam savažku do pleca, opieram o pirštok, zacielim, odistím, strieľam, keď... Keď v tom momente srnec vykročí! Srny odbehnú na jednu, srnec na druhú stranu. Dostal, to som spoznal nielen podľa toho ako zaznačil nie príliš dobrú ranu vyhodením zadných nôh, ale hlavne podľa toho, že neutiekol so srnami. Ide ruja a to by si nedovolil! Je 20:45... V duchu si nadávam, že som mal strieľať buď skôr alebo ešte počkať, pochybujem o nastrelení pušky či vhodnosti umiestnenia rany. Naponáhlo, vždy mám naponáhlo a teraz sa mi to mstí... Čakám 10 minút a pomaly sa vyberám na nástrel. Dosť dlho ho hľadám, dolu svahom to predsa len trošku skresľuje, až nachádzam zápory, no farbu či striž nenachádzam a to nielen preto, že viditeľnosť sa stále zhoršuje. Označím ho a prejdem asi 30 metrov naivne dúfajúc, že tam niekde na lúke bude ležať. Nič však nenachádzam. V duchu sa za všetko fackujem a hanbím sa, aj za to, za čo vôbec nemôžem. Akosi si nechcem pripustiť, že aj toto sa stáva... Jediná spásonosná a rozumná vec, čo ma napadne je ísť domov, ráno múdrejšie večera a v takomto prípade to platí stokrát. Nechcem prísť o takto postreleného srnca tým, že ho zdvihnem švábením sa hore dole po lúke a lese pod ňou, kde pravdepodobne nakoniec skončil a bez pomoci psa to nepôjde. Bez nálady sa poberám domov. Celú noc nespím a po hlave mi chodia samé bludy, líšky, krkavce, hubári... \"Vstávam\" o štvrtej, no je ešte tma, tak idem ku kotercom aspoň pustiť krpane. Tie hneď na mne vidia koľká bije a doslova sa núkajú ma z toho dostať. Nakoniec beriem staršiu Hestu, jej dcéru Noru by som nerád pokazil pred skúškami, už z princípu by som to nerobil, aj keď sa javí pracovne dobre. O 5:30 som na nástrele, kde ho márne vyšetrujem, výsledok taký istý ako včera. Hestu prikladám na nástrel, no záujem je vlažný, s vysokým nosom sa naťahuje na opačnú stranu kde odbehol srnec, smerom k hore. Lúka je určite celá pochodená z noci od srnčej, vysokej, líšok a možno aj diviakov. Akosi jej neverím, či skôr nechcem a to je najhoršia vec vodiča psa! Znova na nástrel, to isté, tak popôjdeme zo 30 metrov smerom k záhrade bačoviska. Tu asi neskončil. Hesta sa ale stále svojim vlažným záujmom pohybuje podľa mňa správnym smerom, tak mi nezostáva nič iné ako sa spoľahnúť na ňu, predsa má voči mne navrch. Po 150 metroch sa tesne pred chalupou bačoviska takmer o 180 stupňov otočí smerom k lesu, kde vetrila a s istotou sa vyberá po často používanej srnčej špúre. S očami prilepenými na zemi márne hľadám kvapky farby, no nevidím nič. Až asi po 100 metroch sa zastavujem na Heste, ktorá už víťazne lomcuje srncom a dáva mi tým jasne najavo, ako som si dovolil pochybovať... Všetko zo mňa v momente opadá a zaplavuje ma naplno ten pocit zadosťučinenia a slasti, ktorý pozná iba ten, kto bol v podobnej situácii. Skláňam sa nad srncom a trošku rozjímam. Jeho trofej ma uchvacuje, je ešte krajšia ako včera. Ulomím vetvičku z buka, o ktorý bol srnec po páde opretý a dávam mu posledný hryz a zálomok predovšetkým Heste, nakoniec aj mne. Sám sebe v duchu poprajem Lovu zdar! a poďakujem Hubertovi za srnca a Heste za úspešnú dohľadávku... Na záver: srnec ležal vzdušnou čiarou tak 50-60 metrov od nástrelu a po obojstrannom priestrele bol komplet vykrvácaný do vnútra... zobraziť celý popis