popis: Lov – čarovné slovo pre všetkých, ktorým bije v hrudi zelené srdce. Pre mnohých sa v ňom spája vyvrcholenie vzťahu poľovníka k prírode, do ktorej zasahuje aj nepatrným spôsobom. Alebo je to len neutíchajúca vášeň zdedená po pre...Lov – čarovné slovo pre všetkých, ktorým bije v hrudi zelené srdce. Pre mnohých sa v ňom spája vyvrcholenie vzťahu poľovníka k prírode, do ktorej zasahuje aj nepatrným spôsobom. Alebo je to len neutíchajúca vášeň zdedená po predkoch, ktorá v modernom svete už nemá svoje miesto ? Je to len streľba na živé ciele bez štipku zodpovednosti, rozumu ? Žijeme v 3. tisícročí a tvárime sa, akoby sme boli pánmi tvorstva. Akoby sme stáli na vrchu pyramídy s pocitom uznania a sebestačnosti. Keď niečo potrebujeme, stačí sadnúť do auta a kúpiť to v hypermarkete. Robíme to úplne bežne bez akýchkoľvek výčitiek. Mám pocit, že vzťah bežného človeka ku prírode sa ničí, slabne. Dávno sú preč časy, kedy pre človeka bol samotný lov nevyhnutnosťou jeho prežitia, zabezpečenia rodiny, a teda rozširovania celej populácie. Samotný lov je starší ako kult hospodárstva, chovu zvierat, ba vznikol skôr, ako človek sám. Postupne, vplyvom rôznych zmien a dôb menil svoju podobu, niekde ustúpil viac do ústrania, niekde sa naopak tešil veľkej obľube a záujmu. Traduje sa, že vývinom z lovu vzniklo i samotné poľovníctvo, kedy si mnohí uvedomili, že pokiaľ zver budeme len loviť, z našich krajín úplne vymizne. Tak sa uzákonila doba ochrany zveri, najmä v čase rodenia a kladenia mláďat a doba jej lovu, kedy mal človek – ale nie každý, právo zmocniť sa jej. Túto neľahkú úlohu brali na seba ľudia Hubertovho cechu, ľudia žijúci v zelenom duchu. Často žili na lesných samotách, v tieni lesa, rozumeli prírode a zveri a i samotní ľud mal pred nimi rešpekt kvôli ich umu rozumieť prírode a navyše ovládali palnú zbraň. Dnešnými zelenými gladiátormi v modernom svete sú práve poľovníci... Ja sám sa snažím žiť môj život v zelenom bez akýchkoľvek výčitiek, s pocitom, že môžem bez problémov otočiť hlavu a obzrieť sa – toto som urobil a o toto som usiloval. Myslím si, že nie je správne byť uzavretý, ale naopak hovoriť ľudom o význame poľovníctva, starostlivosti, vášni a aj o samotnom love zveri. Dostal som príležitosť, pretože v máji tohto roku mi bolo pridelené povolenie na odlov srny v našom PZ. Mal som dostatok času, bol koniec mája, pomaly začínal čas kladenia a rodenia mláďat, teda čas ochrany celej samičej populácie. Ten čas som si vychutnával, nejedenkrát som z výšky posedu pozoroval nevinné hry srnčiat i ich matky, ktoré boli vždy pripravené zaútočiť na možného nepriateľa. Čas utekal akoby prirýchlo, prišlo leto, no les žil svoj život po svojom, so svojím neutíchajúcim čarom. I napriek povinnostiam, ktoré sú súčasťou veku človeka som si vždy našiel útočisko pred moderným svetom a ponoril som sa do spevu vtákov, rannej rosy, prišiel som na miesta, kde sa ozýval kovový hlas bažanta či brechot srnca, ktorého vyplašila črieda diviakov. Na tých miestach som bol rád a vždy aj budem. Na svojich potulkách som venoval dostatok času sledovania sŕn, lebo som vedel, že čas, kedy budem musieť jednu z nich naozaj odloviť sa blíži. Stretával som srny, ktoré si vodili svojich potomkov a ja som takú jednoducho odmietol odloviť, hoci čas lovu práve začínal. Uvedomil som si, čo znamená zodpovedný prístup a dúfam som, že Diana, bohyňa lovu to raz ocení. Tak vlastne začali víkendy, ktoré som trávil v tieni lesa. Túto nie, túto tiež nie, veď som ju chránil a pozoroval celé leto. Začal som chodiť na miesta, ktoré sú akoby zabudnuté a našimi poľovníkmi sa prakticky vôbec nenavštevujú. Párkrát som na týchto miestach pozoroval srnu, ktorá nemala žiadne potomstvo a zdala sa byť mierne pochudnutá. Vždy sa však zdržiavala so srncom, slabým šestorákom. Vždy, keď som ju čakal na mieste, kde som ju videl minule sa zľahla po nej zem a vyšla niekde úplne inde. Hrala sa so mnou, domov som sa vracal bez úspechu a celovíkendové vychádzky ma začali nesmierne vyčerpávať. Začínal som sa pomaly trápiť a navyše čas bol proti mne, lebo srnčia zver sa na ústupe jesene zgrupuje do väčších skupín a bilancia je jednoduchá – viac párov očí aj viac vidí a ľahko odhalia moje úmysly. Chladné rána som sedel schovaný vo výške posedu, či sa vhodná srna neukáže, ktorá by splnila aj moje kritériá odlovu. Bezúspešne som ich videl na vzdialenosti, na ktorú by som si netrúfol vystreliť. Môj čas sa pomaly blížil, veľakrát som nemal úspech až nakoniec sa to podarilo. S východom slnka, koncom októbra potichu kráčam hore kopcom ku lesíku, zvaného Jalšiny a v spomienkach si vybavujem príbeh s líškou, ktorú som strelil na presne tomto mieste pred týždňom. Zo snenia ma prebúdza srna, ktorá vedie preč svoje už odrastené srnčence do bezpečia. Vo vzdialenosti - mojím odhadom 150 m sa však pokojne pasie srna so srncom. Je sama, nemá žiadne potomstvo. Po chvíľke sledovania a úvah sa približujem asi na 130 m a rozkladám trojnožku pre istejšiu ranu a pevnú ruku. Som odhodlaný strieľať a splniť si svoju povinnosť. Stojí však otočená svojím zrkadlom – zadkom a musím čakať. Srdce mi bije ako o závod a ruka sa mi začína triasť. Ranu by som asi strhol, preto odlícim a silne vydýchnem. Srna stojí presne bokom a ja jemne mačkám spúšť. Pokojné ráno pretína výstrel z mojej kozlice a srna sa láme v ohni. Srnec ju volá na útek, ale jej život na tomto svete končí. Akoby na minútku rozumiem brechotu srnca, ktorý sa lúči zvolaním : „Zbohom, moja milovaná“. Po tvári mi steká slza a uvedomujem si, že život som výstrelom nedal, ale vzal. Zamýšľal sa nad významom poľovníctva i odstrelu samotnej zveri. V neustále sa rozširujúcom ľudskom svete, pri stavbe nových ciest, diaľnic i veľkých závodov zmenšujeme životné prostredie i samotnej divej zveri. A je len na poľovníkoch, aby stavy tejto zveri regulovali - odborne, zodpovedne i morálne. Aby nevznikali škody na lesných a poľnohospodárskych plodinách, aby sme sa aspoň priblížili magickému slovu – rovnováha, do ktorej musíme veľmi opatrne zasiahnuť. Uvedomujem si, že nebolo by správne loviť len samcov, ale aj napriek možno morálnemu ostychu loviť aj zver samičiu. Lebo len tak dosiahneme zdravú a silnú populáciu v našich revíroch a to chceme dosiahnuť. Nevyhnutný je správny pomer pohlavia a ich vekové zastúpenie. Pri príchode k strelenej srne skladám svoj poľovnícky klobúk a celý lov si predstavujem ešte jedenkrát. Na miesto vstrelu zakladám poľovnícky zálomok, za klobúk si nasadím strelecký zálomok jemne namočený do farby označujúci úspešného strelca a do tlamy srny vkladám posledný hryz – tradície, ktoré robia z obyčajných lovcov poľovníkov. Riadne vypisujem povolenku, zakladám plombu označujúcu legálne ulovený druh zveri, posledná fotka na pamiatku a pomaly odchádzam smerom k autu. Poslednýkrát otáčam srnu aby sa poľovnícky rozlúčila s miestom, ktoré by nazvala domovom. Poslednýkrát sa lúči a ešte v ten deň sa znovu pokojne pasie vo večných lovištiach... Lov – čarovné slovo, ktoré má pre mňa iný význam. Lov býva čarovný, možno krásny, opradený mnohými príhodami, úspechmi – neúspechmi, výčitkami i sklamaním. Ale pre mňa, lov musí byť aj zodpovedný, musí byť niečo, čo si kedykoľvek obhájim nielen na tomto svete a vtedy verím, že to je správne... zobraziť celý popis