popis: Veľmi som nervózny , predtým ako mám ku mne prísť môj poľovnícky druh. Ide o veľmi špecifický druh stiesneného pocitu spojeného s očakávaním, ako to celé dopadne. Viem, aj to, že keď ja prídem k nemu, snaží sa pripraviť všet...Veľmi som nervózny , predtým ako mám ku mne prísť môj poľovnícky druh. Ide o veľmi špecifický druh stiesneného pocitu spojeného s očakávaním, ako to celé dopadne. Viem, aj to, že keď ja prídem k nemu, snaží sa pripraviť všetko do najmenších detailov. Pevne chápem aj, že poľovnícke šťastie ako aj šťastie každého iného druhu sa nedá ovplyvniť. To ma trochu ukludňuje. Proste čo má prísť príde. Necháme sa prekvapiť či sme v priazni svätého Huberta. Naraz sa zase po dlhšej dobe stretáme .Večer pri poľovníckom krbe sa splieta niť posledne prežitých loveckých zážitkov. V pohároch sa zaperlí svieži rizling. Možno ku koncu aj tak trochu preháňame, ale veď aj to patrí k nášmu zelenému žargónu. V najlepšom treba prestať , to radím aj ja, lebo nad ránom, alebo lepšie povedané ešte v noci nás čaká ďaleká cesta na Záhorie. Naše srdce piští za danielom. Lepšie povedané srdce môjho poľovníckeho druha. Ako pravý rakúsky horský lovec, o danieloch doteraz nemal ani páru. Až mojím pozvaním, u neho prepukla pravá danielia horúčka. Snažil sa zozbierať všetky dostupné informácie o tomto krásnom tvorovi, a v rozhovore ma prekvapil zozbieranými informáciami zo života danielov. Proste nechcel len vystreliť na nepoznaného zvera, ale najprv sa s ním takto dôkladne zoznámil, nakoľko ho ešte vo voľnej príde nemal šancu čo i len uvidieť. (To isté som inak pred poľovačkou na kamzíka robil aj ja pozn.autora). Nakoľko v mojom revíri sa danielia zver nachádza v menšom počte, pre poistenie úspechu som radšej zvolil bohaté záhorácke revíry. Trochu som sa tak zbavil zodpovednosti , ale mrazenie v tele ma aj tak neopúšťa. Teraz sa však uložme na chvíľu do mäkkých dolniackych perín, aby sme sa mohli pripraviť na krásne zážitky, ktoré tam na nás dúfam čakajú. Ráno o 3:00 vstávame s dobrou náladou, a po krátkych raňajkách sa vydávame na cestu. Cesta nám veselo odbúda a za necelé dve hodinky už stojíme pred domom legendárneho chovateľa a lovca danielov J.F. v dedinke CH. Jeho naštartovaný defender si veselo rapká na dvore. Po zvítaní sa, naložíme veci a stále ešte pod rúškom tmy vyrážame smerom k horám. Svojimi nedočkavými otázkami počas jazdy zasypávam horára. Pri otázke či už daňci rochajú ,sa len pousmeje a naraz len stúpi na brzdu a vypne motor. Ako náhle sa rozhostí ticho, počujeme z diaľky a z blízkosti rochanie. Priateľ na mňa žmurká a vidím, na ňom , že začína byť mierne vzrušený. Všetko však len začína. Po krátkej ceste vychádzame z auta a čakáme na rozvidnenie. Všade okolo nás, nad nami, pod nami, proste zo všetkých smerom k nám dolieha rozvášnené rochanie . Priateľ sa ma ešte raz podozrievavo spytuje, či nie sme náhodou vo zvernici. Skutočne podľa toľkých hlasov to nám tak pripadá. No to najlepšie nás ešte len čaká. Vyčisteným poľovníckym chodníčkom, sa spúšťame do údolia. Pomaly sa rozvidnieva a na okraji veľkej podhorskej lúky začíname rozoznávať postavy zvierat. Rochanie počujeme už celkom blízko. S pribúdajúcim svetlom nás prvé ranné lúče nachádzajú zastrčených pod košatým dubom. S prekvapením zisťujeme, že nádherné divadlo prírody, ktoré nám tento krát prináša danielia ruja sa odohráva celkom pred nami. Vidíme, jednotlivé čriedy, medzi ktorými pobehujú stále rochajúci daňci, z diaľky počuť treskot narážajúceho parožia bijúcich sa danielov, tesne pred nami slušný daniel naháňa rujnú danielku, danielka s malým nezbedníkom sa pasie celkom pri nás. Teraz aj ja pochybujem, či sa nenachádzam v obore. Zveri je tu toľko, ako som nevidel nikde pokope. Stále sa nám niektoré jedince strácajú, aby z húštiny vyšli nové. Priateľ mi šepká , že takto zazverení nemal ani Herman Görinng svoj legendárny revír Rominten. Množstvom zveri a jedinečnosťou nádhernej ruji sme absolútne očarení, a pozorovacie ďalekohľady neskladáme vôbec z očí. Jediný, ktorý je v úplnej pohode, je náš sprievodca – skúsený lesník. Teraz presne chápem, jeho otázku, keď som s ním dohadoval podrobnosti lovu a pýtal som sa ho na možnosť prenocovania. Pýtal sa ma :Prečo tu pre Boha chcete spať? Odpovedám, že to tak môže byť, v prípade nedostatku loveckého šťastia. Smeje sa mi, že keď môj priateľ len trochu vie strieľať , úspech bude určite zaručený. Keď chceme spať ,môžeme kľudne na jeho chate, ale môžeme byť pokojní čo sa týka, úspechu, lebo ešte dne má po nás dvoch hostí, ktorí musia byť úspešní. Hmm, tak teraz tomu úplne verím, keď vidím to nádherné lesné divadlo. Zrazu sa nám celkom blízko objaví nádherný kapitálny daniel. Sprievodca hovorí, že to by mohol byť náš, keď sa nám páči. Priateľ si ľahne po vzore horských strelcov, a pomaly mieri. Ja ani nedýcham. Daniel však nečaká pokiaľ si mi vychutnávame nádhernú chvíľu. S mladou danielkou sa nám strácajú v húštine. Medzitým však prichádza ďalší , no je však mladší. Z rohu lúky vykúka ďalší. Smejeme sa s priateľom , koľko je tu zveri. Inak sa na to ani nedá reagovať. Sprievodca kývne na nás a pomaly piršujeme do ďalšieho oddelenia. Všade nás vítajú väčšie či menšie skupinky danielej zveri, ktorej teraz patrí les. Zver je to však stále divá a plachá, a musíme byť obozretní. Ráno nás víta s plnou nádherou. Všade vidieť krásne vyfarbenú jeseň. Tráva je stále krásne zelená, v povetrí poletujú rôznofarebné listy, vzduch je presýtený ostrou vôňou lesa. Nakúkame za malú zátačku . Cez malé údolie v briežku oproti nám, smerom k nám pozerá nádherný daniel. Je absolútne utešený. Ušľachtilý bodkovaný kožuch, prechádza do sivobieleho krku. Telo má napäté ako struna. Sprievodca po krátkom pozorovaní radí strieľať. Priateľ si znovu ľahne s roztiahnutými nohami na trávnatý okraj cesty. Daniel sa ani nepohne. Začínam byť nervózny. Viem však, že priateľ len pre to otáľa s ranou, pretože chce čo najlepšie zamieriť. Čakám, že nám daniel ujde, lebo nás už musí vidieť. Zrazu jesenným lesom zahrmí výstrel z priateľovej zlamovačky. V tom okamihu v stráni oproti padá v ohni nádherné telo daniela k zemi. Napätí sme na prasknutie, aj keď už najväčšie napätie z nás opadlo. Daniel pokojne leží. Radím prebiť, nakoľko jeho telom, občas prebehne pohyb. Keď však po chvíli daniel s námahou začne dvíhať krk, sprievodca radí, umiestniť pokojne ešte jednu ranu na koreň krku, ktorá daniela úplne zbaví akéhokoľvek ďalšieho pohybu. Po malej chvíli sa zberáme k nemu. Priateľ je ako vo vytržení. Prichádzame k danielovi. Je skutočne nádherný . Priateľ sa neskutočne teší. Možno ani nevie, ale najšťastnejší som tu ja. Teraz presne chápem, môjho otca, keď mal radosť z môjho loveckého úspechu. Alebo mojich skutočne dobrých zelených priateľov, keď sa tešili z môjho šťastia na love. Pokojne tvrdím, že mám väčšiu radosť ako keby som lovil sám. Priateľ nič nevníma, a detailne skúma zloveného daniela. Zrejme, si overuje nazbierané biologické poznatky. Výsledkom jeho skúmania, je že s precitliveným výrazom sa mi hádže okolo krku ,aby sme pevným chlapským objatím spečatili túto emočne silnú chvíľu. Prežívame naplno každú sekundu jesenného rána, a vyčkávajúc lesníka s autom, znovu preberáme práve prežité okamihy lovu. Rujný pach už máme na rukých a pomaly nám presakuje aj do nášho podvedomia. Fotíme sa s úlovkom. Nakladáme bronzového daniela na jeho poslednú cestu. V rozprávkovom údolí kde má lesník chatu daniela priateľ obradne vyvrhne, a spoločne ho slávnostne krstíme na lovca danielov. Pri poslednom, šibnutí v mojom mene, seknem priateľovi na zadnicu trochu ostrejšiu ranu. Aby vedel aké sú slovenské revíry krásne, aby vedel aké krásne tvory v nich žijú, ale hlavne aby nezabudol na silu priateľstva. Toho opravdového priateľstva, aké môže byť len medzi dvomi zelenými priateľmi. zobraziť celý popis