popis: Od začiatku tohto roka mi o ňom môj rakúsky nielen poľovnícky priateľ rozpráva ódy. Hovorí: “Vieš , to nie je obyčajný kamzík, to je čierny kamzík - schwarze Teufel – čierny diabol“. Rád počúvam tieto medové motúzy. Rád...Od začiatku tohto roka mi o ňom môj rakúsky nielen poľovnícky priateľ rozpráva ódy. Hovorí: “Vieš , to nie je obyčajný kamzík, to je čierny kamzík - schwarze Teufel – čierny diabol“. Rád počúvam tieto medové motúzy. Rád si robím pred lovom predstavy. To je vlastne to najkrajšie, keď sa môžeme na niečo tešiť. Uzda fantázie je popustená a film loveckých predstáv sa môže naplno rozbehnúť. Keď už dostávam pravidelné informácie, o tom ako sa má, a čo zase vyviedol „môj“ čierny kamzík, trochu zneistím a moje obavy cez telefón vysvetľujem priateľovi. Prečo práce ja by som mal mať šťastie uloviť tohto legendárneho kamzíka. Toho čierneho diabla. Netrúfam si na úspech, no na druhej strane tajne dúfam a túžim ho , čo i len uvidieť. Deň odchodu do Álp sa blíži, a pobalené vysokohorské poľovnícke náčinie a dobrá nálada vyrážajú so mnou na cestu. Ach, milujem len tú cestu tam. Hovoriť o tom, že je tam ako v rozprávke, mi pripadá už ako klišé, ale, človek sa tam skutočne aj tak cíti. Nehovoriac, že srdce poľovníka plesá, keď sa začne reč točiť okolo kamzíkov, poľovačky, taktikách lovu a o všetkých tých drobnostiach poľovníckeho života, ktoré tak lahodia mojej duši. Priateľ zariadil, že v posledných dvoch týždňoch nerušili vysokohorský revír ani miestni lesní robotníci, takže nás čaká nerušený les, prechádzajúci do kosodreviny, a do neba trčiace ostré skaliská a strmé suťové priepasti. Až sa človeku zakrúti hlava, keď do nich nazrie skúmajúc po kamzíkoch. Teraz však už v pevných topánkach kráčame po strmom skalnatom chodníku. V rukách pevné horské palice, pušky čo najľahšie, obsah ruksakov je tiež zriedený, lebo v horách každá nepotrebná vec, rýchlo naberá na váhe. Postupne vychádzame až do nadmorskej výšky okolo 2000 m.n.m.. Potím sa statočne, nechcem však vyzerať ako nevládny, preto sa premáham a radšej nepozerám, kam smerujú naše kroky. Z hrebeňa hôr sa nám však ponúka nádherný výhľad na údolnú krajinu s riedkym osídlením, všade prítomné kravy, a krajina ako zo štetca gýčového maliara. Už len pre tento okamih sa sem oplatí vyliezť. Po krátkom oddychu však začíname pozorovať krajinu pátrajúc po kamzíkoch. Vidím na priateľovi, ako rozmýšľa nad najlepšou taktikou. Strmou stržou kopírujeme horizont a kamenný chodníček nás priam volá vydať sa po ňom. Kráčaj však opatrne, lebo každé pošmyknutie môže znamenať nepríjemnosť! Nohy však poslúchajú a vedú nás do tichej doliny, kde by kamzíky mali odpočívať. Vždy keď poľujem na kamzíka, prepadáva ma taký vznešený pocit. Dýchajú z neho staré časy, voľakedajšia prestíž z ulovenia kamzíka, hrdinstvo ale hlavne možnosť , tá možnosť pohybovať sa prípadne loviť tohto určite veľmi zaujímavého tvora, ktorý si pre svoj život vybral nie veru ľahké životné podmienky. Je to tvrdý bojovník s prírodnými živlami, a odkázaný je len na skromnú potravu , ktorú mu ponúkajú vysokohorské lúčky. Ponúknuté seno neberie, iba ak tak soľ, ktorú má veľmi rád. Ticho kráčame. Keď sa blížime k zákrute , priateľ spomalí tempo a skoro nečujne sa blížime na okraj priepasti. Po vykuknutí za ňu však vidíme len utekajúcu skupinku kamzíkov, ktorých zrejme vyrušil náš nepriaznivý vietor. Nevadí, kamzíkov sme videli a opatrne postupujeme ďalej. Keď sa vynoríme z ďalšej zákruty, prostredníctvom silných optík zbadáme v boku oproti nám pásť sa osamoteného kamzíka. S obrovským prekvapením zisťujeme že je to „náš“ čierny diabol. Môj rakúsky druh sa dostáva do vytŕženia a s veľkou snahou začína pripravovať pevné miesto na podopretie pušky. Chcem ho vyviesť z omylu že vzdialenosť je veľmi veľká, veď diaľkomer nám ukazuje 266 metrov. Priateľ mi však po minulých spoločných lovoch veľmi dôveruje a súri ma strieľať. Po zvyku horských strelcov sI ľahnem na kamenný chodník, moju jednoranovú spoločníčku uchopím pevne do rúk, puškohľad zväčším na 12x a pokúšam sa ustáliť ho na komore kamzíka. Och, aký ja maličký v mojej optike. Krížik poskakuje na jeho komore so stúpajúcim vzrušením môjho tela. Priateľ radí kľud, zároveň však nabáda k výstrelu. Som výnimočne pokojný a umelo predlžujem túto chvíľu. Čierny kamzík je lákavý. Svoje zmysly otváram naplno dokorán aby sa mi táto chvíľa čo najviac vryla do pamäti. Pekelne sa však snažím umiestniť čo najpresnejší zásah. Naraz kamzík zdvihne hlavu a zahľadí sa našim smerom. Naplno odkryje komoru. Zahučí výstrel a ešte niekoľko chvíľ si ho skalnaté bralá pohadzujú medzi sebou. Kamzík po výstrele urobí pomalý krok dopredu , potom jeden krátky dozadu, a naraz sa za ním zavrie okolitý svet. Ešte chvíľu nemo hľadíme optikami a potom začíname výskať objímať sa a bozkávať. Sme úplne hotoví z prežitej chvíle, ktorá nás poľovníkov absolútne pohltila. Fajčíme cigaretu, vychutnávame si krásnu chvíľu. Po chvíli priateľ radí, všetky, ale všetky nepotrebné veci nechať na mieste a takto odľahčení bez pušiek , batohov , búnd a klobúkov opatrne vyrážame do hrozivých skál. Dopredu nás ženie túžba vidieť uloveného kamzíka, brzdí nás však opatrnosť a rešpekt pred skalami. Konečne sa dostávame k nemu, a nával radosti môže naplno plynúť. Čierny diabol je naozaj nádherný. Od spodu brucha, cez krk až po hlavu je čierny a zvláštnosť kamzíkov, teda pruhy cez oči nemá, ale na čele má jeden biely pruh. Neskutočné. Kamzíka dáme do polohy , aby sa mohol posledný krát rozlúčiť so svojimi skalami, a my si ľahneme vedľa neho a oddychujeme a tešíme sa. Z vačku vykúka dobrý šnaps a každú kvapku s lahodnosťou užívame. Netreba nič hovoriť. Silná chvíľa kričí do ticha sama. Červené večerné oblaky prinášajú so sebou neskutočnú atmosféru, ktorá nás celkom pohltí. Dívame sa do neba, občas priateľsky potľapkáme a úsmev na perách a zasnený pohľad hovoria za všetko. Ponáram sa do čara tejto chvíle, ktorá sa mi práve navždy zapísala do môjho zeleného srdca. zobraziť celý popis