K napísaniu článku ma priviedla spomienka na môjho nebohého starého otca, ktorý často po nevydarenej spoločnej poľovačke hovorieval :

„ Nemáme poriadneho rádu.“

Čo v preklade znamenalo, že nemali poriadnych psov na vydurenie diviakov. Už sme sa s tým stretli hádam všetci kolegovia poľovníci. Začala spoločná poľovačka, stojíte na štande a zrazu počujete hlas duriacich psov. Diviaky ? Možno rozhýbali čriedu a tá smeruje k nám. No namiesto diviakov beží popred nás menšia črieda vysokej, za ktorou sa objavujú duriaci psy. Vysoká opúšťa pohon a za ňou vybehli aj duriace psy. Nie je to hlúposť, ale zle naplánované.

Využívanie svorky poľovníckych psov nie je bez kontroverzií. Durenie diviakov v pohonoch je veľmi často spojené s používaním svorky psov. Ako som mal možnosť čítať v niektorom článku v poľovníckej tlači, je nesprávne démonizovať všetky dnes vedené svorky ako duriče.

V každej klasickej svorke musí mať každý pes svoju úlohu.

Keď sa pozrieme na bežne využívanú svorku psov, široko pracujúcich „stopárov“, skôr krátkodobo pracujúce „ duriče a brloháre“, ako aj časť „bočných“ psov, majú v takomto zložení jednu základnú nevýhodu a tou je, že spolupracujú len ako systém. V prípade zlyhania stopára, krátkodobo pracujúci psy krúžia okolo sprievodcu ako kométy. Len náhodou by dali pred laufy zver.

Ďalší problém nastane, keď je „stopár“ skôr opatrný a málo ostrý, vtedy nie je možné vyduriť čriedu diviakov. Využitie naplno potenciálu každého psa je založené na výcviku každého jedného psa. Vypadnutie jedného psa nie je problém, keďže loviť si môže každý sám. Okrem toho je možné lepšie oddeliť svorku psov a psy prispôsobiť miestnym podmienkam. Svorky by sa mali spoliehať na osvedčené plemená z čistého chovu a nie na kríženie.

Svorky psov je zmysluplné využívať predovšetkým pri veľkých pohonoch s množstvom krytia. Medzi hlavné pracovné oblasti práce svorky psov patria veľké kukuričné polia, oblasti rúbanísk s hustou vegetáciou a veľké pohony, v ktorých má byť oblasť neustále narúšaná počas lovu. Na druhej strane drobné výbehy pre väčšinu svoriek nie sú problémom, vďaka cielenému výberu psov na krátke poľovanie vďaka individuálnemu výcviku.

Úspech pri love nezabezpečia svorky, v ktorých takmer všetci psy krúžia okolo vodcu svorky po celý čas alebo si organizujú vlastný lov v pohone.

Jediný pes určite nestačí na nadhánku na diviaky s mnohými krycími plochami. Ak je však dobre vycvičený, tak je v zásade vhodný na využitie v menších pohonoch. Pes potrebuje dobrú vôľu stopovať, bystrosť a schopnosť vystaviť zver. Takýto pes s moderným sledovacím zariadením potom funguje ako stopár. Oveľa lepšie však funguje, ak pes na písknutie zdvihne diviaky a prudko ich prenasleduje.

Čo je však najdôležitejšie je to, že pes musí pracovať proti vetru, pretože sa diviaky pri psovi spoliehajú väčšinou na známe prechody krytom proti vetru.

Preto musí byť pes pripútaný na prácu za oblasťou húštiny. Nesmieme, ak je to možné, zabudnúť pokryť aj všetky ostatné možné cesty úniku zveri ďalej od húštiny.

Voľná skladba individuálnych poľovne upotrebiteľných psov od rôznych majiteľov nie je problémom, ale absolútnym obohatením každého lovu. Takéto psy dokážu pokryť veľké plochy. Ak sa nájde zver, ak sa ozve hlas psov, pridajú sa ďalšie psy a zvýši sa tlak na zver na potrebnú úroveň. Takáto situácia však nenastane hneď, aby psy nechali pohon a vydali sa za unikajúcou zverou. Pri individuálnych poľovníckych psoch je ľahko realizovateľné cielené použitie niekoľkých psov vo vymedzených oblastiach na trvalý alarm počas lovu.

Ak sú psy pokojné pred zverou a naháňajú zver len krátko – tým lepšie!

Veľká opatrnosť a rozvaha je potrebná pri využívaní veľkých psov, ale pri dobre naplánovaných spoločných poľovačkách sú nevyhnutnosťou. Veľmi často sú to práve fyzicky silní a dlhonohí psi, ktorí s potrebnou silou a bystrosťou rozbíjajú svorky alebo spoľahlivo držia chorú zver. Malé plemená tu často dosahujú svoje fyzické, ak nie psychické limity. Pri pohonoch, kde sa môže objaviť vysoká, by sa nemali používať veľké psy kvôli ich rýchlosti. Pri takýchto pohonoch často stačí malý, krátko poľujúci pes a málo pohonov, aby vysokú cielene a hlavne pokojne priviedli k poľovníkom.

Je potrebné tiež pamätať na to, že v oblastiach s veľkými húštinami je potrebné použiť viac psov. Len svorky dokážu vytvoriť potrebný tlak na diviaky a zdvihnúť ich. Vhodné sú aj individuálne vycvičené psy, ktoré dokážu spolupracovať.

Je dôležité, aby sa počet psov zvyšoval s oblasťou, v ktorej sa má loviť a nadháňať a ktorá je bohatá na kryt.

Preto pri pozývaní na spoločnú poľovačku je potrebný nie len vhodný výber psov podľa plemena, ale aj zohľadnenie príslušných psovodov aj s ohľadom na individuálne loviace psy.

V prípade, že sa bude poľovať vo veľkých kukuričných komplexoch, odporúča sa využiť viac svoriek psov. Svoje miesto tu má aj dostatok sólo pracujúcich psov. Vždy má zmysel skombinovať niekoľko psovodov s jedným alebo viacerými psami, aby vytvorili voľnú svorku psov, ktorá často loví spolu. Výhodou je, že sa psy navzájom poznajú. A to môže výrazne zlepšiť úspech proti neznámym psom. 

V prípade poľovačky na kukuričnom ​​pozemku s rozlohou do piatich hektárov, mali by sa vybrať psy na krátke poľovanie. Diaľkový hľadači, ako aj na nadhánkach, často príliš rýchlo opúšťajú pohon so zverou a bránia tak pokračovaniu poľovačky.

Hlavnou zásadou je, že využitie psov vždy prispôsobujeme miestnym podmienkam a vyskytujúcim sa druhom zveri. Diviaky je potrebné čo najrýchlejšie nájsť, čriedu vyduriť a jednotlivé diviaky dostať pred strelcov.

Absolútnou nevyhnutnosťou všetkých zúčastnených psov je hlas.

Úplne nevhodné sú psy, ktorých jediným zvukom pri love je zvonček na obojku alebo veste.

Výber psov sa musí robiť individuálne a s veľkou citlivosťou.