Toľko sa už toho napísalo o Canis lupus. Ochranári a ekológovia sa spoliehajú na ochranu hospodárskych zvierat pred jeho útokmi prostredníctvom elektrických ohradníkov alebo strážnych psov. Odlov zveri s problémami v správaní považujú za opodstatnené až v krajnom prípade po konzultácii s príslušnými orgánmi.  Mnohí chovatelia a poľovníci naopak poukazujú na možnosť legálnej regulácie lovom tohto predátora, ktorý sa stal prísne chránený, najmä ak by mohli predstavovať hrozbu pre pasúce sa hospodárske zvieratá.  No ale v skutočnosti nejde o toľkokrát zodpovedným ministerstvom a ochranármi proklamovanú ochranu, vraj z dôvodu zabránenia jeho „vyhubeniu“.

Ale prečo sa potom nemôže regulovať lovom ?

V jeho prípade ide o ošemetnú otázku, ktorá rozdelila mesto a krajinu a to nie len na Slovensku. A žiaľ ako to už býva aj u nás bežné, sa vlk dravý stal politickou otázkou. Táto zver nie je kompatibilná s našou modernou a vysoko rozvinutou kultúrnou krajinou. Už naši predkovia upozorňovali túto zver za existenčnú hrozbu pre vidiecke obyvateľstvo na mnoho stoviek rokov. No z pohľadu populačnej explózie a politickej neochoty konať sa zdá, že vo väčšine spoločnosti vládne vlčia amnézia ( strata pamäte ).

Aj napriek tomu sa vlk v posledných rokoch stáva čoraz viac politickým problémom.

Dôvodom tejto situácie nie je ani tak to, že sťažuje život vidieckemu obyvateľstvu, chovateľom hospodárskych zvierat, užívateľom prírody a v neposlednom rade aj nám zodpovedným poľovníkom, ale hlavne to, že sa stal synonymom všetkého mestského cítenia.

V jeho prípade ide o zver ako každú inú. Skutočnosť, že politická téma ochrana vlka sa stala nástrojom, ako získavať predvolebné body, alebo body, ktoré majú verejnosti ukázať, ako veľmi našim vládnucim politikom leží na srdci ochrana našej krásnej krajiny a jej flóry a fauny, v skutočnosti však nič nemení na všeobecnej politickej neochote skutočne konať. Keď sa pozrieme napr. do Švédska, tak tam v súčasnosti plánujú znížiť populáciu vlka z počtu 400 na počet 200. Vo Švédsku tento počin ukazuje, že existujú možnosti regulácie populácie vlka skôr, ako bude neskoro. Švédi sú členmi EÚ ale aj tak sa smernica FFH stala bežnou výhovorkou, prečo nemusia riešiť politickú otázku vlkov. Podobne ak sa pozrieme napríklad do Bavorska, tu je možné prostredníctvom nariadenia o výnimke ochrany druhov v prípade „značných hospodárskych škôd“ loviť bobry, ktoré majú podľa európskeho práva rovnaký štatút ochrany ako vlk. Uhynuté hospodárske zvieratá predstavujú ekonomickú stratu.

Problémom súvisiacim s úplnou ochranou vlka preto nemôžu byť právne nástroje.

Prečo potom nie je vôľa regulovať vlka lovom ?  Dôvod pramení vo váhavosti a otálaní mnohých zodpovedných a toto vychádza z toho, že na vládnutie potrebujú väčšinu. Väčšinu sa snažia získať od čo najširšej klientely s pomocou vhodných tém a jednou z nich je ochrana vlka. Keďže v Európe a tiež na Slovensku žije väčšina ich voličov žije v mestách, samotný vlk priamo neovplyvňuje týchto ich voličov. Každý z ich voličov, ktorý nikdy nestál pred množstvom dohryzených a zahrdúsených oviec, kto sa v jedno chladné tmavé októbrové popoludnie uprostred ďalekej dediny nerozhliadol okolo seba a náhodou neuvidel tmavé tiene, nerozumie tomu o čom sa hovorí v otázke vlka. Viac ho zaujímajú témy ako parkovacia politika či cyklotrasy.

Prírodu chápe ako nedotknutú divočinu, kde sa táto reguluje sama.

No práve v tom sa veľmi mýlia. Všetky ich názory o dnešnej prírode sú na hony vzdialené realite vo vidieckych oblastiach.

Otázka ochrany vlka dravého má však širšie politické pozadie. Jeho ochrana sa stala nositeľom významu pre nové normy ( ochrana ) a predstaviteľom zániku donedávna platných noriem tzv. jeho regulovaný lov. Dnes sa vlk vníma nie len ako vyskytujúca sa príčina „miznutia“ hospodárskych zvierat ale v hlavnej miere ako niečo, čo útočí a rozkladá donedávna platné normy, čo nutne  vyústi do stavu, že sa z neho stáva činiteľ, ktorý pôsobí protichodne proti tým, ktorí sa obávajú straty. Legislatívne uzákonená neobmedzená sloboda tohto votrelca, ktorá nám bola nanútená zvonku, je predmetom širokej debaty o obnovení donedávna platných noriem. Postava vlka dravého sa potom v takto vzniknutom stave stala politickou otázkou. V obidvoch prípadoch, či už v prípade obavy z jeho vyhubenia alebo strachu z jeho erózie ( útokov na hospodárske zvieratá ) môžeme vidieť niečo konzervatívne v doslovnom zmysle: ako zachovávanie, udržiavanie alebo obhajovanie ( vymyslených ) príkazov, aj keď sa často zdajú z prvého pohľadu jasné. Podobne konzervatívny postoj môžeme vidieť aj v tom prípade, keď je vlk chápaný ako záchranca prírody. Odlišuje sa len objekt ochrany, na jednej strane je kultúrna krajina bez vlkov prezentovaná ako hodná ochrany, na druhej strane je myšlienka chápania prírody ako celku spojená s vlkom, pretože s ním vždy bola.

Dochádza teda k tomu, že pri otázke o vlkovi vznikli rôzne predstavy o poriadku. O tom, aké sú postoje jednotlivých zúčastnených strán ( myslím tým všetkých, teda aj nás zodpovedných poľovníkov ) vo vzťahu k problému ochrany vlka nie je v tomto prípade rozhodujúce, ale len to, nakoľko sú si ich proklamované normatívne poriadky podobné tzn. sadnúť si za spoločný stôl a spoločne nájsť riešenie.

Doteraz aplikované zamerania sa na formalizované, oficiálne postupy, smernice a administratívne procesy spojené so zaznamenávaním pozorovania vlkov, miery ich rozmnožovania, ekonomických škôd na hospodárskych zvieratách sú nedostatočné pri riešení problému s vlkom.

Je potrebné sa k problému postaviť čelom. Ak sa skutočne chce a je aj žiaduce ( myslím tým všetkými zúčastnenými ) nájsť konštruktívne riešenie problému s vlkom , musí sa prejsť k predefinovaniu problému „vlk“.

Novou otázkou, ktorá potom vyvstáva, nie je to, či je vlk prirodzenou súčasťou fauny alebo nie. Dôsledkom spolitizovania ochrany vlka na Slovensku je v súčasnosti primárne určovaná politická orientácia na ekonomické odškodnenie za úhyn hospodárskych zvierat, rôzne dotácie na ochranu stád resp. účinnosť odstrašovania. No takýto politický prístup k riešeniu problému vlka nie je a nebude nikdy dostatočná na vyriešenie kultúrno - normatívneho problému s vlkom.

Poškodením nestačí finančné odškodnenie, nepotrebujú rady ale čo skutočne potrebujú je prevencia.

Prevenciu, ktorá im pomôže brániť sa pred útokmi vlkov.

Aj keď vlk predstavuje nanajvýš nízku úroveň nebezpečenstva pre ľudí, v tomto prípade prevláda len „kultúrne podmienený strach“. No aj keď sú útoky na ľudí zriedkavé ( posledný útok vlka na človeka bol zdokumentovaný pred niekoľkými rokmi v jednom severskom štáte ), stále predstavujú hrozbu, ktorú nemožno vylúčiť. Vznikajú tu potom nové styčné body pre rôzne obranné stratégie a politické rokovania.