Medzi majiteľmi psov a poľovníkmi vznikajú vždy trecie body. Pes bez vodítka v tejto oblasti často vedie k hádkam medzi obidvomi stranami.

Sú však názory skutočne také odlišné?

Nemôže ísť jednoducho o nedorozumenia, o komunikáciu, ktorá sa pokazila?

Samozrejme, že oba postoje sú v zásade pochopiteľné. Majiteľ psa chce dopriať svojmu milovanému štvornohému priateľovi voľný pohyb. Chce aby sa tento cítil dobre a zostať zdravý. Majitelia psov, aby to svojmu psovi umožnili, vyhľadávajú lesy a polia a v kultivovanej krajine polí a lúk sa cítia obzvlášť pohodlne a bezpečne. Koniec koncov, oblasti sú viditeľné už z diaľky a pes tak zostáva vždy v pozornom oku svojho majiteľa. Majitelia psov prirodzene chcú svojim zverencom ponúknuť vzrušujúcu, pestrú a druhovo primeranú prechádzku. Ktorý pes by chcel chodiť nonstop na vodítku, chce skôr uvoľnene vyňuchať okolie a nechať vypustiť paru v kroví.

Zodpovedný poľovník sa potom často stretáva so spokojnými chodcami, ktorí sa na potulkách po poliach hrdo starajú o svojich psov. Ak potom poľovník požiada majiteľa psa, aby dal svojho psa na vodítko - potom sa len zatiahnu mraky. Poľovník však len chce, aby zver v revíri nebola rušená a neplašili ju voľne pobehujúce psy.

Konflikty medzi majiteľmi psov a nájomcami poľovačiek sú preto často vopred naprogramované :

vystresovaná zver, podráždení poľovníci, nervózni majitelia psov

Aj keď prevažná väčšina stretnutí oboch strán prebieha pokojne, stále sa znova a znova stáva, že majitelia psov sú potom zo strany poľovníkov tvrdo napádaní a dokonca im hrozí, že im psa zastrelia.

Vzájomné obviňovanie a tiež paragrafová jazda potom nie sú také zriedkavé.

Môže poľovník zastreliť voľne pusteného psa?

Konkrétne áno, ak je to potrebné na takzvanú prevenciu nebezpečenstiev. Toto odvrátenie nebezpečenstva má chrániť zver pred vyrušovaním. Za vyrušovanie sa považuje, keď pes zver skutočne prenasleduje, ale vyrušovaním je tiež pes, ktorý hrabe, alebo keď napríklad odplaší vtáky alebo mláďatá divej zveri. Aby bola bezpečnosť opodstatnená, musia byť však splnené podmienky uvedené v platnej legislatíve.

Väčšina majiteľov psov však dnes presne nevie ( alebo, že by nechceli vedieť ? Pozor na to, ako sa hovorí, neznalosť zákona neospravedlňuje ), čo sa smie a čo nie, keď sú so svojím miláčikom vonku v prírode. Väčšinou si tiež neuvedomujú, aké právomoci v skutočnosti zodpovední poľovníci vo svojom revíri majú. Majitelia psov by si mali uvedomiť, že zákony sa veľmi hlásia k ochrane zveri a že poľovník má z právneho hľadiska jasnú ochrannú funkciu. Akékoľvek pochybenie zo strany poľovníka sa bude dokazovať len veľmi ťažko, dôkazné bremeno tu máme my a nie poľovník – ich psa im to však už nevráti.

Vo všeobecnosti je pre zodpovedného poľovníka zastrelenie psa tou poslednou možnosťou, ktorú môže zo zákona využiť. Väčšina poľovníkov jednak má svojich psov a tiež si musia byť úplne istí, že to nie je poľovnícky, vodiaci, pastiersky, policajný alebo záchranársky pes, na ktorého sa zameriavajú. Zodpovedný poľovník musí po zastrelení psa rátať s tlakom nie len z vlastných radov ale tiež zo strany nepoľovníckej verejnosti a mohol by čeliť aj sťažnosti – väčšina si preto osudnú strelu na psa dobre rozmyslí. 

Majitelia psov sa môžu právom spýtať :

Prečo by niektorí ľudia mali mať viac práv v prírode?

Pretože aj oni pre to niečo urobili, pretože sú ochotní pre to niečo urobiť každý deň. Ak neviete rozlišovať, nemôžete získať pomoc.

Malo by sa tu vysvetliť pozadie, napríklad, že pre mnohých ľudí (rybárov, zodpovedných poľovníkov, členov združení ochrany prírody atď.) ide užívanie prírody ruka v ruke s niekedy obrovskými predchádzajúcimi úspechmi. Sú ochotní podstúpiť skúšky a potom znášať nie zanedbateľnú časť nákladov na užívanie si prírody. Poľovníkom vznikajú každoročne náklady na prenájom územia, poistenie, poplatky za správu, osvedčenia o kontrole, poistenie atď. Nejde o to, že by sme si boli povahovo všetci rovní, niektorí sú ale ochotní pre to urobiť/investovať veľa, iní buď len prešľapujú na jednom mieste alebo kempujú po našich krásnych lesoch, a tak sa to u nás na Slovensku deje.

Takto to však nemôže fungovať. V dnešnej dobe ( „škole psov“ ) majiteľov psov bohužiaľ len učia aké potreby a priania psy majú a ako im ich čo najlepšie naplniť.

Ako byť ohľaduplný k ľuďom, prírode či voľne žijúcej zveri

jednoznačne zaostáva alebo vôbec nie je v osnovách „psej školy“.

Ľudia, ktorí oprávnene kritizujú majiteľov psov, sú zobrazovaní ako tí, ktorí nenávidia psy. Postoj, o ktorom sa často hovorí: „Psy sú lepší ľudia“, urob zvyšok a nalož zlé svedomie, ktoré vzniká, keď sa ako majiteľ psa hádaš s ľudskými kritikmi. Je zvláštne, že naše zákony vždy podporujú psiu lobby a úrady v skutočnosti nikdy dostatočne a s plnou vážnosťou nezasiahnu, keď majitelia psov porušujú zákon. Človek by si ľahko mohol myslieť, že znečisťovanie prírody a poškodzovanie prírody psami a narastajúca nevraživosť psíčkarov voči iným ľuďom je niekým želaná. Ak napríklad už desaťročia sa „nevie nič robiť“ s tým, že psičkári pravidelne zneužívajú detské ihriská, jasle a školské chodníky ako psie záchody ( míny ), tak bohužiaľ musíme vychádzať z toho, že ten niekto nechce s tým urobiť nič.

Tento nešvár ( míny ) sa už preniesol aj do lesov. Ak upozorníte na to nejakého majiteľa psa, tak ten jednoducho povie, že nie sú od jeho psa ale napr. od vlka ( z dôvodu vizuálnej podobnosti kôp neexistujú dôkazy o opaku ). Nemyslím si, že by sa od väčšiny majiteľov psov malo očakávať, že budú dobrovoľne akceptovať obmedzenia svojich psov a budú ohľaduplní k ostatným. Mali by byť prísnejšie zákony a predovšetkým ich implementácia a vymáhanie, keď ide napr. o psie míny. 

V náročnom poľovníckom výcviku sa zodpovední poľovník naučí všetko o flóre a faune, čo smie loviť a čo nie, naučí sa veľa o svojich povinnostiach a obľúbi si celý lesný biotop. Väčšina užívateľov lesa reaguje celkom sympaticky, keď ich lesníci či poľovníci oslovia ohľadom nekalých praktík v lese. U mnohých majiteľov psov treba jednoducho povedať, že je to ale iné. Ale treba aj trochu chrániť psíčkarov a obviňovať tých, ktorí zostavujú osnovy pre „psie školy“ : pretože zodpovední sa dnes vo svojich osnovách príliš zameriavajú na to, že „pes to zvládne“ a málo pripomínajú majiteľovi povinnosti

a ohľaduplnosť k iným.

Pre väčšinu poľovníkov je ich poľovne upotrebiteľný pes veľmi dobrým priateľom, členom rodiny a parťákom, nie živou plyšovou hračkou, ako je to u mnohých psíčkarov.Prehumanizácia psov prispieva k tomu, že pes je v „hierarchii“ nadradený ostatným, aj keď to vedie k trvalým problémom. Dobrý poľovne upotrebiteľný pes poslúchne každé slovo a naučil sa podriadiť sa v rozhodujúcej chvíli.

Bežci, ktorých vidíte v lese, majú tendenciu zostať na chodníkoch a nikoho neobťažujú a nikdy nepočujete, že by sa bežec sťažoval na poľovníka. Žiaľ, medzi nepsíčkarmi je dosť ľudí, ktorí nenavštívia les nie preto, že by lesy nemali v láske, ale preto, že si tam neoddýchnu a zrelaxujú pre silné znečistenie psími mínami a pre príliš veľa voľne pobehujúcich psov. Je nemysliteľné, aby sa dieťa ešte mohlo bez strachu hrať v lese, kde sme sa my ako deti hrávali. Najmä v lese mnohí majitelia psov veria, že nikdy nemusia používať psie vaky, hoci mnohí majitelia psov tam berú svojich psov každý deň.

Ciele oboch strán však nie sú také rozdielne, ako si niekto často myslí. Vo väčšine prípadov sú príčinou skôr predsudky a klišé ako skutočné fakty.

V mesiacoch hájenia zveri, teda v časti roka od mája do júla, v ktorej dochádza k rodeniu potomstva a ich výchove, je vlastne dôležité naučiť majiteľov psov držať ich na vodítku –

a to aj v ich vlastnom záujme.

Majitelia psov totiž ako vyslovení milovníci zvierat nechcú spôsobovať zbytočné utrpenie  vlastnému psovi ani inej zveri. O čo vlastne v tomto prípade ide ? Ich pes môže pri potulkách lesom, lúkach a poliach naraziť na „odložené“ srnča alebo jelienča. Tieto nemajú ešte vybudovaný žiadny inštinkt na útek. Zostávajú ležať v tráve dovtedy, dokedy sa k nim nevráti srna či jelenica. Nemajú vlastný telesný pach a to preto, aby ich nenašli predátori.  Argument majiteľa psa: "Ten môj nič nerobí! Je naozaj milý!" je absolútne dôveryhodný – ale v tejto situácii robí jeho majiteľ veľmi málo dá sa povedať, že vôbec nič. Ak pes takéto mláďa nájde a nebodaj sa ho dotkne, prenesie svoj pach naň - aj keď je to inak ten najmilší pes na svete - už len toto môže stačiť na to, aby srna alebo jelenica ho odmietli. Potom by nasledovala jeho dlhá a bolestivá smrť. 

Verím tomu, že nikto nechce aby k takému niečomu v prírode dochádzalo 

Ale ani pre psa nie sú nekontrolované výpady cez polia kukurice alebo obilia bez nebezpečenstva. Ak pes bez vodítka počas hravého vyvádzania narazí na diviačicu s mladými, v mnohých prípadoch dôjde ku katastrofe. Diviaky sú mimoriadne defenzívne zvieratá a svoje potomstvo bránia mimoriadne agresívne – voľne pobehujúci pes v podstate nemá šancu prežiť takmer nevyhnutný boj s diviačicou. Výsledkom je zvyčajne smrteľný výsledok. 

Prianie poľovníkov psíčkarom - majte prosím svoje zvieratá vždy na vodítku - nespochybňuje to mierumilovnú povahu štvornohého kamaráta, neznamená, že majiteľ psa nemá svoje zviera pod kontrolou. 

Želanie poľovníka je výlučne v prospech nie len blaha divej zveri, ale aj Vášho psa!

Je teda možné, že tento večný konflikt medzi majiteľmi psov a poľovníkmi je založený na nepochopených cieľoch.

Každého majiteľa psa možno ešte raz vyzvať: dajte svojho psa na vodítko a chráňte nielen divú zver, ale aj svojho vlastného...

Prenasledovanie je sebaodmeňujúce správanie psa. Pri stopovaní a prenasledovaní koristi sa v mozgu psa uvoľňujú hormóny, ktoré ho privádzajú do šialenstva. Čím častejšie pes toto „poľovnícke šialenstvo“ zažíva, tým viac bude vyhľadávať príležitosť na lov – ak mu v tom jeho majiteľ nebráni. Mnoho majiteľov psov je presvedčených, že ich psy nelovia. Keď však vyplašená zver uteká, aktivuje to takmer v každom psovi prirodzený lovecký inštinkt. Mnohí majitelia psov môžu namietať, že zodpovední poľovníci lovia viac zveri, ako zabijú psy.

Aký je potom problém, keď sa zver stane obeťou psa ?

Je o to spôsobe lovu. Zodpovední poľovníci uprednostňujú taký lov, ktorý je rýchly a nespôsobuje zveri utrpenie. Vo väčšinou sa zver loví z posedov, čo zaručuje, že zver nie je v strese. V prípade napadnutia zveri psom, táto trpí mučivou smrťou. Pretože na rozdiel od vlkov psy nejdú po krku zveri.

Medzi majiteľmi psov sú takí, ktorí majú svojho psa absolútne pod kontrolou. Čo však určite nie je pravda, je tvrdenie, že môj pes neloví. Lovecký inštinkt je viac či menej výrazný v závislosti od plemena, ale je u každého psa. Každému sa teda môže stať, že jeho pes poraní alebo usmrtí zver.

Ohľaduplnosť je v lese najvyššou prioritou.

Úlohou poľovníkov je chrániť zver – vrátane psov.

Pre voľne žijúcu zver predstavujú väčšiu hrozbu, ako by si mnohí majitelia psov mohli myslieť

Ak teda nedokážete udržať svojho psa na uzde, je dôležité držať ho v lese na vodítku, aby ste predišli konfliktom s ostatnými užívateľmi lesa. Psy bez vodítka ohrozujú zver a druhy vtákov hniezdiacich na zemi. Celé biotopy ( miesta na oddych, kŕmenie a dvorenie ) by mohli byť blokované psami. Znečistenie zo psích mín je navyše neželanou eutrofizáciou – hnojivo ohrozuje tradičnú flóru. Okrem toho sa zvyšuje letový stres vtákov, čo sa rovná premiestneniu v maloplošných oblastiach bez možnosti ústupu. Psy, ktoré nie sú na vodítku, tiež spôsobujú všeobecné obavy v rekreačnej oblasti, kde väčšina rekreantov chce, aby boli psy na vodítku. Majitelia psov, ktorí na svojich miláčikov riadne dohliadajú - na mnohých miestach to znamená: na vodítku - nielen prispievajú k dobrej spolupráci, ale aj k ochrane prírody.

Majitelia psov, aby ste ich zbytočne neohrozili, mali by ste dodržiavať dve zásady:

Po prvé, je rozumné zdržiavať sa so psom na lesných cestách. Pes sa to môže naučiť. Svojho štvornohého kamaráta tak budete mať vždy na očiach a môžete mu kedykoľvek zavolať. Nebojte sa, pes má dostatok pohybu aj vtedy, keď sa nepotuluje v húštine. Ak štvornohý priateľ vo všeobecnosti zle reaguje na volanie alebo pískanie, nemali by ste ho v lese púšťať z vodítka.

Na druhej strane by ste mali pozorne sledovať lovecké správanie vášho psa. Ak zachytí vôňu, vzdiali sa, rýchlejšie uteká a nereaguje tak rýchlo, je v situácii lovu. Aj vtedy by ste mali zasiahnuť – v záujme vlastného zvieraťa, ale aj zveri v lese. Ak váš pes náhodou zbadá mladé divé zviera, v žiadnom prípade sa ho nedotýkajte. Ľudský pach pôsobí na matku odstrašujúco a potomstvo by osirelo. Choďte čo najskôr preč a ak máte pochybnosti, dajte vedieť miestnemu poľovníkovi.

Je známym faktom, že psy nie sú stroje a ľudia tiež nie, a tak sa bohužiaľ môže stať, že váš pes aj napriek dobrému dohľadu sa dá do prenasledovania zveri.

A čo máte v takom prípade robiť?

• Ak sa váš štvornohý kamarát po krátkom čase vráti, dá sa predpokladať, že zver nechytil a váš pes mal z poľovačky skvelý zážitok – máte šťastie! Obavy však zostanú, pes si veľmi užil prenasledovanie, najbližšiu príležitosť si už určite nenechá ujsť. Odporúča sa protipoľovnícky výcvik pod skúseným vedením.

• Ak sa váš štvornohý kamarát po dlhom čase vráti, možno ste už počuli zviera kričať od bolesti a/alebo váš pes má krvavú tlamu, musíte predpokladať, že zver prinajmenšom zranil. Oznámte to zavolajte políciu, ktorá vie, kto je za oblasť zodpovedný. Takto možno roztrhané zviera vyhľadať a v prípade potreby vykúpiť z utrpenia. Ak nechcete svojho psa držať na reťazi až do konca jeho života, musíte konať hneď.

Kto dodržiava pravidlá, väčšinou nemá zlé skúsenosti s poľovníkmi. Nájdu sa však medzi nami poľovníkmi aj takí, ktorí majiteľov psov napomínajú viac-menej nevľúdne – aj keď sa správajú korektne. A teraz ako reagovať? Pridávam niekoľko tipov:

• Zhlboka sa nadýchnite a dajte psa na vodítko. Pretože ak emócie „vybuchnú“, musíte počítať s tým, že aj váš štvornohý kamarát bude reagovať inak ako zvyčajne.

• v každom prípade by ste sa mali snažiť o dialóg, priateľský, ale pevný.

• Predstavte sa svojmu náprotivku a ak sa nepredstavil, opýtajte sa ho na meno a jeho funkciu vo vzťahu k lesu a zveri. Teraz už to celé nie je také anonymné a ľudia väčšinou zostávajú slušnejší.

• Na majiteľov psov sa možno obrátiť v zásade len vtedy, ak ich psy robia alebo sa pripravujú na niečo, čo je v rozpore so zákonom o poľovníctve. Preto by sme sa mali najprv opýtať, či došlo k porušeniu, a ak áno, ktoré. Opýtajte sa, aký zákon ste porušili. Ak ste pravidlá porušili, ospravedlňte sa a poďakujte, pretože nabudúce to už budete vedieť.

• Ak ste sa vy a váš pes zachovali správne a nie je dôvod na sťažnosti, osobe oproti pravdepodobne čoskoro „dôjde dych“. Ak to tak nie je a hovorí sa vám nevhodne, slušne, ale rozhodne vyjadrite, že chcete slušné správanie, inak sa rozhovor pre vás skončil. Ak zdvorilostná diskusia nie je možná, pokojne opustite scénu.

 • Snažte sa trochu pochopiť aj poľovníka. Možno sa už vysporiadal s niektorými nerozumnými majiteľmi psov a musel zastreliť nejakú zver zranenú psami. O to dôležitejšie je ukázať mu, že má vo vás „spojenca“, ktorý mu rozumie a ktorému záleží aj na pohode divej zveri.

 • Ak vás niekto nespravodlivo poučí alebo dokonca urazí, snažte sa viesť dialóg na primeranej úrovni. Poľovníkovi možno vysvetlíte, že ste napr. absolvovali so psom nejaké kurzy, a že nechcete byť hodení do jedného hrnca. ako pochybní majitelia psov. Určite nechce byť hodený do „poľovníckeho hrnca“ s tými, ktorí si mýlia psov s líškami.

A na záver chcem ešte raz majiteľom psov pripomenúť za nás zodpovedných poľovníkov nasledujúce

Úlohou poľovníkov je chrániť zver – vrátane Vašich psov.

Pre voľne žijúcu zver predstavujú väčšiu hrozbu, ako by si mnohí majitelia psov mohli myslieť.