Už tisíce rokov je lov súčasťou ľudského bytia, pričom ľudia radi využívali špeciálne diely svojej koristi. Na začiatku nešlo o trofeje v doslovnom zmysle, ale skôr o suroviny, ktoré boli potrebné pre výrobu odevov, nástrojov, zbraní, ale aj umeleckých predmetov a tiež ako potrava.

Ak chceme hovoriť o pôvode konceptu a pojmu trofej, musíme poukázať na to, že tento vychádza z vojenského kontextu. Už starovekom Grécku bol „Tropaion“ znamením víťazstva, ktoré pozostávalo zo získaných zbraní a brnení, ako aj z vlajok a vojenskej techniky od nepriateľa. V priebehu dejín zostal tento význam po stáročia spojený so slovom trofej. K bojovným víťazstvám sa postupne pridala aj trofej, ktorú sa podarilo získať v športovej súťaži so súperom. 

Ako môžeme vidieť, stalo sa to oveľa neskoršie, ako sa objavilo parožie na poľovníckych chatách v minulých storočiach. Ale ani pri poľovníckych chatách z minulého storočia nemôžeme hovoriť o označení trofej, nakoľko v prípade parožia išlo len o zber populárnejších ozdôb. Nezáležalo na tom, kto si vzal parožie, ale iba kto ju vlastnil. Rozdávanie takýchto kapitálnych paroží, tak aj ich pomenovanie ako kuriozity, sa na dnešné pomery javia rovnako kuriózne. Práve ich vzácnosť pri vystavovaní bola najviac žiadaná. Čo sa týka vzácnosti, tak táto sa prejavila aj na vtedajších maľbách napr. zobrazovali sa parochniare alebo zver s neobvyklou farbou srsti. V čase stredoveku bol lov výsadou šľachty a preto táto mala oveľa lepšie možnosti cítiť sa nadradená nad bežným obyvateľstvo, než sa chváliť „víťazstvom“ nad zverou.

Modernejšie chápanie môžeme vidieť s príchodom buržoázie, ktorej bolo sprístupnené právo poľovníctva. Prvý skutočný záujem o kapitálové lovecké trofeje vznikol u zámožných tried. Medzi buržoáziou sa začali objavovať zbierky parožia, ktoré zdôrazňovali ich príslušnosť k poľovníckemu spoločenstvu. Ako to už pri stavovských symboloch v tej dobe bývalo zvykom, rýchlo sa z toho vyvinula súťaž. Konali sa rôzne výstavy parožia a na ich hodnotenie sa pôvodne použili vzorce určené na výpočet komerčnej hodnoty parožia ako suroviny.

Až na prvej medzinárodnej poľovníckej výstave, ktorá sa uskutočnila vo Viedni v roku 1910 sa ustálilo používanie pojmu „trofej“ pre rohy a parožie lovenej zveri. Neskoršie sa povinnosť uskutočniť každoročne chovateľskú prehliadku zaviedlo aj v zákonoch o poľovníctve a tieto sa stali neoddeliteľnou súčasťou poľovníckej sezóny v mnohých regiónoch strednej Európy aj dnes. Účelom predkladania trofejí poľovnej zveri ulovenej v poľovnej sezóne je poskytnutie informácií na jednej strane o stave miestnej populácie zveri a na druhej strane o vynaloženom úsilí miestnych zodpovedných poľovníkov prostredníctvom povoleného odstrelu. Samotný selektívny lov zveri podľa stanovených charakteristík rohov a paroží je rovnako hlboko zakotvený v zákonoch o poľovníctve a smerniciach o ochrane rôznych regiónov, ako aj v poľovníckych zvykoch. Napríklad lov jeleňov v zime, po zhodení parožia alebo na jar, keď je ešte parožie v lyku, je znemožnený aj u nás z dôvodu vhodne zvoleného obdobia ich hájenia.

V súvislosti s poľovníctvom a pojmom trofej sa medzi širokou verejnosťou za účinnej podpory verejných médií a (pseudo)ochranárskych združení poukazuje na trofejomániu medzi poľovníkmi. Samotné počiatky trofejománie je možné pozorovať už v období buržoázie, kedy sa lovilo len pre trofej ( parožie ) a mnohí považovali lov bezparohatej zveri za akýsi nezdravý lov. Dnes sa zodpovední poľovníci plne dištancujú od tých, ktorí sa podľa vtedajšiemu ideálu predovšetkým usilujú o najkapitálnejšie lovecké trofeje ako symbol stavu a v najhoršom prípade dokonca vycestujú do zahraničia a zaplatia za to veľa peňazí. Obvinenie, že poľovníctvo je predovšetkým vecou trofejománie, je v dnešnej dobe väčšinou z nás zodpovedných poľovníkov rázne a oprávnene odmietnutá. 

Ale verejný obraz lovu a tiež mnohé aspekty lovu, ktoré ho formujú, sú v tomto čase stále hlboko zakorenené a udržiavajú staré predsudky pri živote aj napriek všetkému prehodnoteniu.

Z tohto pohľadu je potrebné venovať náležitú pozornosť chovateľským prehliadkam alebo prehliadkam trofejí, ako som už písal v jednom z predchádzajúcich článkov na tejto web stránke ( Chovateľské prehliadky sú potrebné ).

Niektorí sa už teraz môžu pýtať, že ak majú trofeje taký zlý obraz, prečo by sa mali vôbec trápiť s prípravou chovateľských prehliadok ? 

Problémom ale nie je samotná trofej, ale nezdravý postoj k nej, ktorý treba prekonať.

Ako bol napísal Rolf Hennig „Lovecká trofej“ 1986:

 „Ak sa domnievate, že trofej je iba znamením víťazstva po ulovení, označenie jeleňa ako nositeľa trofeje znamená zhruba to isté, ako keď riaditeľ pohrebnej služby hovorí o svojich spoluobčanoch ako o svojich budúcich zákazníkoch alebo ako o kandidátoch na pohreb. “

Poľovníctvo sa vyvíjalo po celé storočia ( na Slovensku sme oslávili jeho storočnicu ), kým sa do lovu ako symbolu stavu vkradol koncept trofeje a myšlienky súťaže o ďalšie veľkolepé trofeje. Nie je teda dôvod, prečo by tento postup nemal zo všetkých dobrých dôvodov prevyšovať to zlé. Tvar trofejí sa však v budúcnosti môže zmeniť, aby lepšie odrážal tento vývoj.  Hlavným účelom, ktorý dnes trofej spĺňa, je pamiatka na špeciálny lovecký zážitok. Tvar hrá skôr podradnú úlohu a časom sa stáva čoraz rozmanitejšou. Či už chcete radšej zavesiť na stenu ako exemplár lebku s parohami, alebo nechať preparátora zvečniť ako zostavu celú hlavu aj s ramenami, je nakoniec osobná vec každého.