Priatelia, kynológovia, ako účastník Memoriálu Františka Sigeta (MFS), vám chcem priblížiť priebeh tejto vrcholovej súťaže. MFS je organizovaný ako celoštátne duričské skúšky pre plemená duričov, teriérov, jazvečíkov a sliedičov. Rád sa s vami podelím o niektoré skutočnosti, ktoré som osobne na MFS zažil, a tiež podnety od ostatných účastníkov ako aj kynológov, ktorí sa živo zaujímavú o kynológiu na Slovensku a aktívne poľovnícku kynológiu robia.

V prvom rade veľká VĎAKA PZ Dolina Oľšavka, ktoré poskytlo poľovný revír. Zároveň ústrediu SPZ pod vedením vedúceho kynologického oddelenia p. Ing. Mariána Konečného a samozrejme rodine pána Františka Sigeta, ktorú na MFS zastupoval jeho syn, dnes už známy kynológ a rozhodca pre výkon psov, ktorý dlhodobo kráča v otcových šľapajách, pán Mgr. Andrej Siget.

Som presvedčený, že každý účastník, ktorého pes sa nominoval na MFS, venoval primeranú prípravu na to, aby čo najlepšie reprezentoval svoje plemeno, klub a samozrejme aj svoju prácu, výcvik psa.

MFS začíname v piatok večer štandardne a to slávnostným zahájením a losovaním štartovacích čísel v „hlavnom stane“ – Hotel Laborec v Medzilaborciach. Po losovaní, predstavení rozhodcovského zboru pod vedením Ing. Jozefa Sedlačka a predstavení vodičov a súťažiacich plemien nasleduje priateľské posedenie a vymieňanie si skúsenosti z rôznej oblasti poľovníctva za účasti prezidenta SKJ Ing. Jozefa Jursu. 

Studené sobotné ráno s teplotou mínus 16 st.C. počas oficiálneho zahájenia MFS v areály pútnického miesta Buková Hôrka v okrese Stropkov nás rýchlo dostalo do obrazu krajiny severovýchodu Slovenska. Odchádzame do revíru. Vodiči psov spolu s niekoľkými domácimi poľovníkmi sa presúvajú do obce Staškovce. Obraz pokojného rána utvrdzuje početná črieda jelenej zveri, ktorá nás víta na kraji obce. Základné informácie od domácich o pohone, tiež o dĺžke a možnom trvaní pohonu okolo 4 hodín vyvoláva u vodičov úsmev. Po chvíli sa presúvame na začiatok pohonu. Prichádza signál na vypustenie psov a začína ošiaľ, ktorý väčšina z nás už dôverne pozná. Vypúšťam sučku Aishu, ktorá vyráža ako strela do bukového porastu. Pocit šťastia z vyštartovania sučky sa stretáva s pocitom rešpektu a pokory pred nevyspytateľnou prírodou a jej obyvateľmi. Kvôli naším štvornohým priateľom je to hlavne rešpekt i obava pred klami silného diviaka a trhákmi panovačného vlka, ktorý je v tomto regióne doma.

Nie široký pohon umožňoval pri trinástich psoch sporadickú komunikáciu medzi vodičmi ako aj sledovanie práce viacerých psov. Dvoch vodičov som osobne dobre poznal, časť som mal česť poznať počas MFS, čo má veľmi teší. Je ľahké vysloviť pochvalné slová na prácu cudzieho, či svojho psa, ale ťažko vyslovovať kritiku, hlavne ak majiteľa nepoznáme. Je možné, že správanie sa psov a ich hľadanie v pohone ovplyvnila aj prítomnosť dvoch vlkov v časti pohonu... Ďalší priebeh súťaže popíšem tak ako som ju zažil.

Pohon trval okolo štyroch hodín. Isto každý uzná, že takéto trvanie pohonu pre SD nie je najšťastnejšie z viacero dôvodov. Za takú dobu má zver v pohone dostatok času na ozrejmenie si každého pohybu vodičov, psov, honcov, pozície strelcov a únik. Na jednej strane sa pri tak dlhom pohone „ušetrí“ nejaký čas, ktorý by bol inak potrebný na presun, ale na druhej strane neumožní výmenu rozhodcov k jednotlivým psom, výmenu informácii medzi rozhodcami a pod. A už sme aj pri prvom probléme. Ani jeden rozhodca nešiel s vodičmi od začiatku pohonu. Vôbec sa potom nečudujem vyjadreniam jedného z rozhodcov Petra Rusnáka, „ako mám posúdiť psov, keď som napriek 4 hodinovému pohonu videl len jedného psa z trinástich a aj to len pár minút.“ Prvú hodinu v pohone sme natrafili len na dve srnky, zopár stôp od jelenej zveri. Do prejdenia polovice revíru sme diviačiu zver nezaregistrovali. V druhej polovici pohonu t.j. cca po dvoch hodinách psy, ktoré sa pohybovali v kratšej vzdialenosti od svojich vodičov natrafili na svojej vrstevnici v pohone na diviaka v bukovej mladine a ukázali tam veľmi slušnú prácu. Žiaden rozhodca to nevidel, lebo v pohone nebol. Po chvíli v pohone nado mnou ohlásili honci diviakov, ktorí vyrazili „dozadu na vodičov od pozície strelcov“. Diviaky prišli bez durenia psami. Padli výstrely, po streľbe prišiel štekot psov... Do konca pohonu sme sa už v pohone honci a vodiči spoločne nezoradili. Po vyše troch hodinách bol pohon zastavený na cca 30minút, doteraz neviem prečo, ale rešpektovali sme to. Konečne prichádza signál pokračovať v pohone. Stretávame sa s „medzištandou“, kde vidíme aj rozhodcov. Dozvedáme sa, že o chvíľu pohon končí. Traja vodiči, jeden kopov a jeden štajerský durič sa zoraďujeme na lesnej ceste. Zrazu do sto krokov od nás prebieha silná črieda do 20 kusov prevažne mladej diviačej zveri. Uniká bez doprovodu psov. Padá množstvo výstrelov. Štekot psov chýba. O chvíľu vyráža do 30 krokov od nás dospelý diviak. Pes v blízkosti môjho suseda ho vizuálne registruje. Vyrazí hlasito za ním. Po krátkej chvíli sa vracia späť...Prichádzame k zmrznutým strelcom. Ďakujeme Bohu, že sme na konci. Vodiči, ktorí majú psov sa sústreďujú na parkovisku. Dva psy vrátene mojej sučky už našťastie čakajú u majiteľov GPS Tracker spoločnosti, ktorá obojky zapožičiavala. Po krátkom oddychu nás časť rozhodcov berie skúšať disciplínu Vodenie na remeni. Predvádzam svoju sučku, ktorá pri zaregistrovaní čerstvej stopy raticovej zveri na ploche, kde sa hodnotí vodenie, mi túto zver oznámi založením nosa do stopy. Po oznámení stôp prejdenej zveri pokračujeme v disciplíne ďalej. Sučka sa ani raz samozrejme nezapletie. Niekoľkokrát sa zastavím, sučka zakaždým okamžite reaguje na moje zastavenie a zastaví aj ona. Po chvíli porady rozhodcov p. J. Jevčáka a spol. je mi oznámená známka „2“ z Vodenia na remeni. Nevychádzam z úžasu. Nasleduje disciplína Odloženie. Jeden zo psíkov - hrubosrstý jazvečík sa pohne z miesta. Je to v čase, kedy druhý rozhodca ešte len odvádza ďalších vodičov na stanovišťa. Jazvečík, ktorý pred začatím posudzovania disciplíny Odloženie opustil stanovište ihneď dostáva známku „O“ od rozhodcu p. J. Jevčáka. Vodič argumentuje, že ešte predsa neohlásili začiatok disciplíny a on nenastupuje na Odloženie individuálne a vodiči boli predsa poučení, že dostanú signál, kedy majú opustiť psa... Následnú reakciu rozhodcu nebudem radšej ani komentovať a ani uvádzať... Nasleduje správanie sa na stanovišti. Poverená osoba, jeden z rozhodcov, ktorého vidíme pri p. J. Jevčákovi prejde ani nie polovicu pohonu, v úrovni pod mojou sukou 2x po sebe vystrelí, ďalej už v „pohone“ nepokračuje... Ukončujeme disciplínu a cestujeme na slávnostný výrad. Po slávnostnom výrade rozoberáme priebeh poľovačky s hlavným rozhodcom a priateľmi. Prichádza k nám jeden z domácich poľovníkov. Vysvetľuje nám, že „taku šúmnu robotu kopova s veľikym kornasom šim nim neviďiv, nemuh jim ani striľaty, ani chlopi što tam byli nemohli striľaty, bo suka číslo sim (7) sa s kornasom vertila. A za ňou i suka č. dvanadsať (12). Ja taku robotu kopova s kornasom šim nevidiv. I potom pišli suky s kornasom do susidnoho reviru“. Poznám ten pocit a som na ňu hrdý, radosť zo slov staršieho poľovníka mi prehrieva uzimené telo...

Vo večerných hodinách sa vraciame na hotel. Bohužiaľ moja sučka vychádza z auta už len na troch nohách, na ľavú zadnú nedošľapuje, noha je horúca a opuchnutá. Dávam jej injekciu proti bolesti a zápalu... V nedeľu ráno sa presúvame k diviačiemu oplôtku do obce Ladomirova k p. Ing. Marianovi Babejovi. Cestujem napriek tomu, že sučka ráno chodí o „troch“ , ale s nádejou, že pri jej temperamente a kondícii to po zvetrení diviaka „nejak rozchodí“... Nové losovanie a ideme na vec. Bohužiaľ nerozchodila alebo nie do takej miery ako je to potrebné. Odnášam ju do auta, noha je opuchnutá a horúca, nestojí mi to zato, nemám si čo dokazovať... 

Do oplôtku ide pes s novým žrebom č. 1 Tatranský durič. Pes je vpustený do oplôtku. Ako náhle vodič odchádza od plota, pes sa vracia k bránke a hľadá cestu von. Vodič sa vracia, povzbudí psa a ten odbehne niekoľko krokov okolo plota a vracia sa späť k bránke... Rozhodca p.J. Jevčák berie vodiča so sebou a tesne okolo plota privádzajú psa smerom k diviakovi. Po chvíli pes hlási diviaka. Výsledná známka „4“... Po niekoľkých psoch s výbornou prácou prichádza ďalší tatranský durič – sučka. V tom čase som už odchádzam z areálu oplôtku. Po chvíli cesty mi ostatní vodiči oznamujú, že sučka bola v oplôtku údajne 3 minúty a z toho 2x opustila diviaky... Výsledná známka „3“!

Vodiči, ktorí boli prvý krát na vrcholovej súťaži sú sklamaní. Časť vodičov sa vyjadrí, že nemajú chuť chodiť v budúcnosti na žiadne akcie, ak takto niekto posudzuje na vrcholovej súťaži. Vysvetľujem im, že nie je problém súťaž a bola by osudová chyba obviňovať organizátorov. Stačí jeden chybný článok z reťaze a niekoľko mesačná práca tímu zanietených ľudí je ...

Celý život sa učíme byť lepší, úspešnejší. Časť z nás považuje psov za svojich partnerov ako povedal Ing. Tibor Lebocký. Dávame im svoju plnú dôveru ako hovorí Ing. Jozef Jursa,CSc...Ja tvrdím, že milujeme svojich psov a vieme pre nich urobiť viac ako si bežný človek vie predstaviť. S láskou im obetujeme svoj čas, úsmev, bolesť, slzy... 

Priatelia, SPZ bola organizácia, ktorú sme poniektorí brali ako svoju druhú rodinu, aspoň za seba to môžem smelo tvrdiť . Ako chlapec som obdivoval entuziazmus môjho otca a jeho kamarátov pri organizácii kynologických podujatí OkO SPZ vo Vranove nad Topľou mojom rodisku, následne na podujatiach KCHD v rámci ČSSR a neskôr KCHSK pri SPZ v rámci Slovenska. Zanietenie pre spoločnú vec, priateľstvo, ochota, skromnosť, obeta boli súčasťou života psiarov v SPZ. Jeden z takýchto nadšencov bol aj Ferko Siget... Slová týchto mladých ľudí, z ktorých som cítil nadšenie a zápal pre poľovnícku kynológiu i zodpovednosť, že reprezentujú svoj klub a ich slová o tom, že nemajú chuť chodiť po žiadnych súťažiach kvôli zážitkom, ktoré kazia obraz našej kynológie má skutočne veľmi mrzia. Na čo potom celé toto robíme??? Uvedomujeme si, že títo mladí vodiči sú tí, ktorí majú niesť pochodeň, ktorú desaťročia niesla naša najstaršia poľovnícka organizácia SPZ?

V roku 2020 som sa zaviazal s našim PZ, kde som poľovníckym hospodárom spoluorganizovať MAR 2020 na východnom Slovensku. Už teraz ale tvrdím, že na týchto vrcholových súťažiach budú posudzovať rozhodcovia, ktorí niečo v živote dokázali a vedia čo je to fair play. To si môžete byť istý. Kynológii a MFS zdar!

Jozef matta