Ing.Jaroslav Ďurík                      

 

 

 

 

 

 

 

   Ide o ochranu hlucháňa ,alebo len o ďalšie ochranárske pokrytectvo  ?

 

 

 

 

 

 

 

 

 

               V ostatnom čase stále intenzívnejšie vibruje v komunitách

 

 

 

 

lesníkov,poľovníkov,ochranárov , ale aj  neštátnych vlastníkov lesov  termín HLUCHAN (rozumej tetrov hlucháň ,Tetrao urogallus,Linné, 1758). (Dalej len „hlucháň“.)

 

 

 

 

    Pre mňa ,ale aj pre inych, je zarážajúcim fakt, že sa do problematiky hlucháňa ,po dlhej dobe ničím neospravedlniteľnej nečinnosti ,zrazu začína miešať naša „slávna“  ochrana prírody !

 

 

 

 

      Ten kto má už viac rokov než menej  a o danú problematiku sa apoň trochu zaujíma, vie dobre, že hlucháň je , alebo bol donedávna významným druhom poľovnej zveri, ovšem  vzácnosť výskytu ako aj vysoká namáhavosť samotného lovu spôsobila, že jeho  úlovkom sa môže chváliť len veľmi málo poľovníkov. Aj preto  bol  v poľovníckej legislative zaradený medzi vzácne druhy zveri.     

 

 

 

 

     A nedá sa uprieť, že prosperitu hlucháňa u nás po celé stáročia  podporoval aj intenzívny lov kožužinovej zveri ako je kuna,líška či jazvec, vrátane intenzívneho ničenia všetkého, čo malo zakrivený zobák, tj. hlavne orla skalného a jastrabov.

 

 

 

 

    Ten , kto sa o danú problematiku zaujíma podrobnejšie vie tiež, že hlucháň patrí u nás medzi  glaciálne relikty, tj. ,že na našom území prežíva od  poslednej doby ľadovej, čo značne zvyšuje nielen jeho vzácnosť ,ale aj jeho biologický a kultúrny význam.

 

 

 

 

     Ovšem, pred asi  35-40 rokmi, začali kmeňové stavy hlucháňa u nás prudko klesať. Ako príčiny tohto stavu sa označuje viac faktorov. Za najškodlivejší faktor sa vo všeobecnosti považuje úbytok vhodných stanovíšť, a to predovšetkým tokanísk, ktoré predstavujú pre hlucháňa akési rituálne miesta ,(často len pár ha veľké!) ,na ktorých sa na jar stretávajú obidve pohlavia za účelom zachovania rodu.   

 

 

 

 

     Prežívanie hlucháňa až do našej doby na našom území  umožnila o.i. dostatočne veľká výmera a dobrý stav jeho stanovíšť, t.j. dospelých až prestarnutých  prírodzených  horských zmiešaných lesov 5. až 6. lesného vegetačného stupňa. Žiaľ, tieto lesy patria medzi najprodukčnejšie horské lesné typy  našej krajiny a  preto na ich využívanie bolo   logicky  orientované aj štátne lesné hospodárstvo. Ekonomický význam týchto lesov pre  lesné hospodárstvo vtedajšej SSR zvýrazňovala aj  ministerská smernica o obnove prestarnutých lesných porastov , ktorá mala byť ukončená do r.2000. Nakoľko veľa porastov nebolo dovtedy vyťažených pre neprístupnosť ,smernica nepriamo podmieňovala aj ich sprístupnenie lesnou dopravnou sieťou.

 

 

 

 

      Samozrejme, že sa našli lesníci (ako napr. aj môj nebohý otec) ,ktorým osud hlucháňa nebol ľahostajný a snažili sa o záchranu ich stanovíšť (hlavne tokanísk ).Snahy týchto ojedinelých bojovníkov  však boli väčšinou márne a preto takmer vždy  zvíťazil všemocný plán,čiže byrokracia.      

 

 

 

 

     V 70-tych rokoch min.stor. sa však u nás začala širšie  uplatňovať územná ochrana prírody , hlavne vyhlasovaním chránených krajinných oblastí (CHKO) a tak sa aspoň čiastočne uvoľnil aj priestor pre ochranu životného prostredia hlucháňa. Na Správe CHKO V.Fatra, sme v tomto období vyhľadávali takéto , prirodzené  lesné formácie indikované samy osebe už samotným výskytom hlucháňa a snažili sme sa ich zahrnúť do bezzásahových maloplošných chránených území (MCHU) , hlavne do vtedajších štátnych (teraz národných) prírodných rezervácií (NPR).  Takto sa k dovtedajším šiestim ,obvykle len niekoľko desiatok hektárov veľkým ľubochnianskym rezerváciám (Kornietová, Kundračka, Rumbáre, Skalná Alpa , Jánošíkova kolkáreň , Čierny Kameň) a jednej cca 300 ha gäderskej (Padva) s potvrdeným výskytom hlucháňa  ,priradili nové ,obvykle už niekoľko stovák až tisícok hektárov veľké rezervácie (Lysec, Madáčov, Borišov, Biela skala, Tlstá) a uskutočnilo sa aj rozšírenie SPR Skalná Alpa a Jánošíkova kolkáreň .Neviem aký je v súčasnosti počet a výmera týchto MCHU, ovšem viem, že projektovanie  dalších MCHU s  výskytom hlucháňa pokračovalo aj po mojom odchode v r.1982. A pokiaľ viem vyhlasovanie takýchto lesov za MCHU, ktorých stav sa dal označiť za prírode blízky, prebiehalo intenzívne aj v inych slovenských horstvách, takže minimálne v terajších CHKO a v tzv.“národných parkoch“ plocha MCHÚ ako vtedajšieho biotopu hlucháňa tvorí významný podiel prísne chránenej horskej krajiny.

 

 

 

 

       Nezabúdajme však , že v  50 až 60- tych rokoch m.st.  ožili naše vysoké horstvá inváziou významného predátora, ktorý sa jednoznačne ukazuje ako  najväčší škodca násad vajíčok, čiže hniezd a to nielen hlucháňa ,ale aj hoľniaka, a koniec koncov všetkých terikolných (na zemi hniezdiacich) druhov vtáctva . Je to krkavec čierny, ktorý okrem toho ,že je vybavený výborným zrakom ,pamäťou a intuíciou, dožíva sa veku až  30 rokov, čo ho neustále udržiava vo veľmi vysokej populačnej hustote a to aj vdaka „kultúrnym výdobytkom kvázi „moderného“  poľnohospodárstva a civilizácie –poľným hnojiskám a mestským smetiskám , kde nachádza (spolu s ostatnými krkavcovitými vtákmi) bohatú potravnú ponuku v podobe lariev hmyzu či mládat hlodavcov ,alebo iného biologického odpadu..

 

 

 

 

     Naše post(krypto)komunistické poľnohospodárstvo však hreší ešte hrubším spôsobom.Jeho už cca 25 ročná  orientácia na pestovanie obrovských výmer priemyselných plodín ako je kukurica a repka olejná vyvolala také katatrofálne premnoženie všežravej diviačej zveri, ktoré sa možno mierou rozhodujúcou podpíše nielen na vyhynutí jarabice a zajaca ,ale aj hlucháňa a jariabka !

 

 

 

 

      Ako vidíme, vieme toho o hlucháňovi dosť. Vieme  kde sa vyskytuje, vieme čo mu škodí a dokonca môžeme bez obáv vyhlásiť , že  územná ochrana najvýznamnejších hlucháních lokalít bola už na začiatku 80-tych rokov zabezpečená na veľmi dobrej kvalitatívnej i kvantitatívnej úrovni. Minimálne v porovnaní s inými stredoeurópskymi štátmi. A prečo používam  slovíčko „bola“ ?   Nuž len preto, lebo od nežnej revolúcie sa pre celú našu i europsku ochranu prírody (hlavne pre tú „sprostoduchú“) stali dôležitejšími  iné živočíšne druhy a to hlavne dravce a šelmy. A ich  asi  najobľúbenejším živočíchom sa (hlavne na severnom a strednom Slovensku) stal   lykožrút smrekový (Ips typographus). Chrobák , na pohľad veľmi sympatický, hlavne však zásluhou ochranárov funguje ako dokonalá metla nášho  smreka a to bez ohľadu na to, či  tento rastie v monokulturách, alebo v zmiešaných porastoch. A kedže smrek tvorí  ,či už prirodzenú ,alebo neprirodzenú, ale  určite hlavnú súčasť, lesných spoločenstiev 5 – 6. lesného vegetačného stupňa, je len logické, že s ním „odchádzajú“ aj početné a niekde možno posledné stanovištia hlucháňa.       

 

 

 

 

     Hlucháň , ktorého od vykľuvania sa z vajíčok až do dospelosti ničí celý rad predátorov počínajúc diviakom, krkavcom, vranou ,sojkou, orlom skalným, jastrabom,kunou,líškou  i jazvecom stráca u nás HLAVNE VINOU HLÚPEJ OCHRANY PRÍRODY aj tie posledné PRÍRODNÉ zákutia ,kde by ešte mohol prežívať.

 

 

 

 

     Navyše, premnožený a prísne CHRÁNENÝ medved je hrobárom už ozaj ojedinelých mravenísk lesných mravcov , ktorých kukly a vajíčka tvoria životne dôležitý podiel základnej bielkovinovej potravy pre kurčatá tetraonidov !

 

 

 

 

    Preto si dovolím súčasné počínanie ochranárov ,ktoré zrazu „bojuje“ za ochranu hlucháňa označiť za obyčajné pokrytectvo , pretože tí istí ľudia sa mu postarali a starajú aj naďalej  o ničenie jeho stanovíšť ochranou lykožrúta smrekového ,ako finálneho škodcu jedného z hlavných nositeľov lesa v našich podmienkach a to smreka ,ako aj o totálnu ochranu predátorov hlucháňa ako sú pernaté dravce či medveď. O tom ako od platnosti prvého ponovembrového zákona o ochrane prírody a krajiny naivne a bezperecedentne hlúpym zákazom lovu bránia výkonu práva poľovníctva v MCHÚ ,čím chránia aj všetky predátory tetraonidov ani nehovoriac. Popritom  tieto územia sú často poslednými refúgiami hlucháňa !

 

 

 

 

     Zainteresovaná verejnosť preto na základe poznania primitivizmu súčasnej ochrany prírody bohužiaľ očakáva , že prekvapujúca ingerencia  ŠOP na ochrane hlucháňa má len jeden hlavný účel , a to  zablokovanie ďalšej plochy lesov pred ťažbovými zásahmi,čiže zvýšenie  bezzásahovej zóny. Pýtam sa však  načo ? Či len nato, aby ich zase mohol zožrať ich hlavný chránenec – LYKOŽRÚT SMREKOVÝ ?!

 

 

 

 

     O jednoznačne škodlivom vplyve predátorov,   hlavne diviaka ,ale aj  CHRANENYCH pernatých predátorov ako je krkavec , jastrab a orol skalný na tetraonidy svedčí aj to ,že kým v minulosti veľké plochy po kalamitách obsadzoval (dočasne ) hoľniak , dnes sa tak nedeje ! Len na okraj podotýkam, že z úbytku hlucháňa nie je možné viniť  poľovníkov, pretože hlucháň je u nás už viac ako 30 rokov celoročne chránený aj poľovníckou legislativou ! A ako vysvetliť skutočnosť ,že v Rakúsku (ktorých lesy majú  svojou kvalitou od pralesov asi tak daleko ako my na Mars) ešte pred pár rokmi  lovili okolo 400 kohútov hlucháňa ročne ? (Lov v r.2017 - hlucháň 289 ks,hoľniak 1500 ks,jariabok 114 ks!!!)Jednoducho – každý rakúsky poľovník Vám v súkromnom rozhovore potvrdí, že oni sa s predátormi , hlavne pernatými (a to ani s orlom skalným !) veru nijako nemaznajú !

 

 

 

 

     A ak  teda, podľa ochranárov,  bezzásahový princip  pri kalamitách by mal hlucháňovi vyhovovať, tak potom víchricami a lykožrútom ťažko skúšaná  „červená a hnedá“ česká Šumava by sa mala už hlucháňmi priam hemžiť !   

 

 

 

 

     Záverom je možné konštatovat, že napriek zničeniu mnohých stanovíšť  povinnou ťažbou dreva za éry  socializmu , kostra areálu hlucháňa zostala zachovaná na tisíckach hektárov horských MCHU ako aj vo vysokohorských  ochranných lesoch  a to hlavne v našich CHKO a tzv.“národných parkoch“.

 

 

 

 

     Co teda spôsobilo a spôsobuje jeho pretrvávajúcu kataklyzmu ? Z uvedenej analýzy jednoznačne vyplýva  ,že hlavným vinníkom je totálne zničenie počas stáročí adaptovaných  poľných ekosystémov  až na cca polovičnej výmere štátu (!)  a ochrana prírody, ktorá nedokáže pochopiť, že v rozvrátených ekosystémoch nášho „starého“ kontinentu nie je možné paušálne  uplatňovať   bezzásahový režim a to ani v rámci druhovej ochrany. (Príklad : Ak do polovice domu fúka a zateká , lebo je na nej  zničená strecha, tak ani tá druhá polovica nemôže riadne slúžiť ,ba bez patričných zásahov  sa skôr či neskôr škodlivé živly dostanú aj do nej a zničia aj druhú polovicu domu…)   

 

 

 

 

     Naopak, (tak ako v prípade poškodeného domu)  je nevyhnutné čo najpružnejšie  uplatňovať umelé zásahy  ,ktoré ochránia najviac ohrozené  zložky ekosystému a úmerne regulovať tie zložky ekosystému, ktoré tie slabé najviac ohrozujú.

 

 

 

 

     A odkiaľ by sme mali začať ?

 

 

 

 

    V prvom rade každopádne od okamžitej likvidácie industriálneho systému zločinného velkoplošného poľnohospodárstva a následnej rekonštrukcie našej poľnej krajiny do podoby , ktorá zaručuje nielen najnutnejšiu poľnohopodársku produkciu pre zásobovanie  obyvateľstva potravinami, ale aj bezproblémové prežívanie iných organizmov, najmä hmyzu ,drobného vtáctva a malej zveri ako je zajac, prepelica či jarabica, pretože tieto boli vždy pôvodnou a prevládajúcou korisťou v lese hniezdiacich, ale hlavne v poliach loviacich pernatých predátorov ! Ak budú mať krkavec ,orol skalný či jastrab  dosť prirodzenej potravy v poliach , nebudú nútené potravne sa orientovať na lesné kury.Ovšem aj tak by bolo potrebné povoliť aspoň jesenný a zimný lov krkavca a jastraba, pretože ich populačná hustota a pomerne strmá reprodukčná krivka to jednoznačne dovoľuje a to bez obáv z ich vyhladenia.

 

 

 

 

      V druhom rade treba rezolútne zakázať  kontraproduktivne pôsobenie ochrany prírody, ktoré nekriticky favorizuje bezzásahovosť a totálne chráni predátory, ktoré  dokážu hravo a takmer bezo zbytku zlikvidovať aj  živočíchy ako sú tetraonidy (pretože tieto predstavujú len časť ich koristi ) kedže tieto predátory dokážu úspešne prežívať  na iných zdrojoch potravy (diviak – kukurica a iné obilniny ; krkavec – poľné hnojiská a smetiská; jastrab – mestské holuby, hrdličky ,vtáctvo záhrad a sadov; orol skalný – túlavé mačky a malé psy atď.).

 

 

 

 

      Zoberme už konečne ochranárskym naivkám ich sny o jedinečnej a nekonečne bezzásahovej slovenskej „divočine“ a o ich predurčenosti  vládnuť našej prírode , pretože uspieť a úspešne sa rozvíjať môže len spoločnosť zbavená hlúposti….

 

 

 

 

 

 

 

 

 

                                          Autor je lesník, poľovník a bývalý profesionálny

 

 

 

 

                                                         pracovník štátnej ochrany prírody