V súvislosti s oznamom Prezídia SPZ, že chov jedneho z našich 2 národných poľovných plemien, slovenského hrubosrstého stavača, prechádza priamo pod Odbor poľovníckej kynológie SPZ ma napadlo, či skutočne je lepšie nemať žiadny chovateľský klub alebo by bolo lepšie mať viac chovateľských klubov pre jedno plemeno, keďže model len s jedným sa neosvedčil.

Viac do doby, kým v našej poľovníckej kynológii dospejeme k pluralitnej demokracii. K demokracii nepoznačenej zneužívaním právomocí. K demokracii s potlačenou neomylnosťou, chamtivosťou a zabaženosťou za slávou, typickou pre našu súčasnosť. K demokracii, v ktorej by sa našiel priestor aj pre menšinový názor na spôsob chovu psov. Veď čo, ak by teraz, u nás, menšinový názor, bol príkladom ďalším, bol by životaschopnejší a prospešnejší chovu poľovných psov ako dlhodobej záležitosti, ktorému svetská sláva veľmi nepomáha. Čo chceme, aby po nás ostalo? Rozryté bojiská, pardon pieskoviská, na ktorých sa už nikto nechce hrať pre nedostatok piesku?

Z neutešeného stavu je veľmi ľahké obviniť šéfstvo. Isto zaslúžene, alebo ani ono nie je bez viny. Ale kto z nás je bez viny, ten nech .. Vykašlime sa na kamene. Skúsme nájsť spôsob ako chovať psy a popri tom vychovávať seba. Žiadny klub je pre plemeno cesta do pekla. Do pekla nech idú radšej neomylní autokrati a ich nohsledi.