POĽOVNÍCKA ORGANIZÁCIA V OBDOBÍ MEDZI PRVOU A DRUHOU SVETOVOU  VOJNOU   ( 1919-1938 ).

Po prvej svetovej vojne a po vzniku Československej republiky nastali nové, oproti minulosti podstatne demokratickejšie pomery. Na Slovensko prichádzali intelektuáli a odborníci z Čiech a Moravy, aby zaplnili medzeru, ktorá vznikla v spravovaní štátu odchodom maďarských úradníkov. Vtedajšie pomery vplývali aj na poľovníctvo. Nedostatok potravín po vojne, nové hospodárske pomery, začiatočné organizačné nedostatky umožňovali určitú voľnosť v zasahovaní do života poľovnej zveri. Ľudia na vidieku mali možnosť zadovážiť si zbrane a strelivo. Keďže bola bieda a hlad, mnohí sa práve preto dali na pytliačenie, aby si aspoň zmiernili nedostatok potravín. 

Roku 1923 bolo ustanovujúce valné zhromaždenie Československej mysliveckej jednoty, ktorá sa pokladala za celoštátnu poľovnícku organizáciu, a preto začala vyvíjať veľké úsilie, aby získala suverénne postavenie i v poľovníctve na Slovensku. Jej cieľom bolo včleniť jestvujúce poľovnícke spolky, vrátane Loveckého ochranného spolku, do Československej mysliveckej jednoty. Valné zhromaždenie Loveckého ochranného spolku 26. 5. 1923 skutočne odhlasovalo vstup do Československej mysliveckej jednoty. Ale spolupráca sa hneď spočiatku naštrbovala, vznikali vážne rozpory, lebo funkcionári Československej mysliveckej jednoty nepokladali Lovecký ochranný spolok za suverénneho činiteľa v poľovníctve na Slovensku. Rozpory Loveckého ochranného spolku a Československej mysliveckej jednoty sa uzavreli tak, že na riadnom valnom zhromaždení Loveckého ochranného spolku 15. 4. 1928 sa schválil doterajší postup spolku a rozhodlo sa o jeho vystúpení z členstva v Československej mysliveckej jednote. So zreteľom na tento vývoj spolupráce s Československou mysliveckou jednotou sa začal na Slovensku vytvárať Zemský odbor Československej mysliveckej jednoty. Za predsedu tohto odboru pre Slovensko zvolili Dr. J. Mourala.

Lovecký ochranný spolok sa napriek tejto situácii usiloval popularizovať poľovníctvo a upevňovať svoje pozície. Roku 1927 vytvoril kynologický odbor a začal rozvíjať aj v tomto smere úspešnú činnosť. Organizovali sa strelecké preteky, na ktorých sa zúčastňovali aj ľudia z nižších vrstiev. Uskutočnila sa i poľovnícka výstava v Poprade. Počet členov miestnych skupín neustále narastal a do poľovníctva prichádzali aj ľudia s čestnými a šľachetnými úmyslami. Roku 1927 zvolili za člena predsedníctva Loveckého ochranného spolku i spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského. Napokon sa uzavrela dohoda, podľa ktorej od 1. januára 1929 bol Lovecký ochranný spolok len pridruženým členom Československej mysliveckej jednoty. Na valnom zhromaždení Loveckého ochranného spolku sa dňa 11.mája 1930 na návrh Dr. L. Kováča prijalo stanovisko, aby Československá myslivecká jednota na Slovensku mala kompetenciu riešiť len celoštátne poľovnícke veci a veci Slovenska by mal suverénne riešiť Lovecký ochranný spolok. Tieto spory mali nepriaznivý vplyv na prácu Loveckého ochranného spolku, čo sa prejavilo v plnení vlastného poslania poľovníckej organizácie. Naďalej sa vyskytovali prípady pytliactva a porušovania poľovníckych zásad. Obdobie svetovej hospodárskej krízy (1931 až 1938) nesporne malo vplyv aj na poľovníctvo. Nezamestnanosť zvyšovala prípady pytliactva, zväčšoval sa počet konfliktov medzi lesným personálom a poľovníkmi na jednej strane a medzi lesným personálom a pytliakmi na strane druhej.

Roku 1933 vznikla Československá lovecká a kynologická asociácia so sídlom v Prahe. Asociácia vznikla na spoločnom zhromaždení týchto organizácií dňa 18. októbra 1932. Po obšírnych polemikách, vzájomných obviňovaniach a roztržkách zvíťazila napokon myšlienka normalizácie vzťahov medzi Loveckým ochranným spolkom a Československou mysliveckou jednotou. 25. novembra 1934 bolo mimoriadne valné zhromaždenie Loveckého ochranného spolku v Žiline. Tam sa opäť prerokovali možnosti spolupráce medzi týmito poľovníckymi organizáciami. Lovecký ochranný spolok pre Slovensko teda prestal fungovať dňom 31. decembra 1934 a Lovecký ochranný spolok a Československá myslivecká jednota sa zjednotili. Nastalo obdobie užitočnej a plodnej práce s veľkými nádejami a perspektívami. Po tomto zjednotení podstatne stúpol počet členov Zemského zväzu na Slovensku. Koncom roku 1933 mal Lovecký ochranný spolok 2815 členov a koncom roku 1934 už 5379 členov.

Politické udalosti a štátoprávne zmeny roku 1938 viedli k rozchodu Zemského zväzu loveckých ochranných a kynologických spolkov pre Slovensko s Československou mysliveckou jednotou. Funkcionári týchto poľovníckych organizácií sa rozhodli napriek tomuto stavu ďalej spolupracovať. Na spoločnej porade v Brne dňa 27. 11. 1938 sa dohodli na organizačnom odlúčení, lenže zdôraznili, že napriek štátoprávnym zmenám (autonómia Slovenska) budú naďalej spolupracovať, prehlbovať priateľské vzťahy, vymieňať si skúsenosti v záujme ďalšieho zveľaďovania poľovníctva v ČSR. Podľa známeho viedenského verdiktu pripadli Maďarsku z územia Slovenska južné okresy. Z celkového počtu 84 loveckých ochranných spolkov zostalo na Slovensku v dôsledku týchto územných zmien len 61 spolkov. Počet členov poklesol k 1. aprílu 1939 na 4643.

Po zmene v štátoprávnom usporiadaní sa zmenili i stanovy najvyššej poľovníckej organizácie na Slovensku. Názov sa zmenil na Zväz loveckých ochranných spolkov na Slovensku. Aký dosah mali tieto zmeny na poľovníctvo, vyplýva z článku Ing. J. Sekeru, ktorý bol uverejnený v časopise Lovec v januári 1939. Na Slovensku boli najväčšie straty na kozorožcoch; stratili sme všetky pripojením Javoriny k Poľsku. Po odčlenení južných okresov v prospech Maďarska Slovensko stratilo 95% dropov, 64%  bažantov, 53% jarabíc, 44% zajacov, 14% srnčej zveri.

Posledné roky prvej Československej republiky sú nesporne roky najväčšej aktivity v poľovníctve na Slovensku. Sú to roky cieľavedomej, plodnej a konsolidovanej práce. V miestnych skupinách loveckých ochranných spolkov a neskoršie v loveckých ochranných spolkoch boli stovky obetavých nadšencov, ktorí vykonali v mimoriadne ťažkých politických i hospodárskych podmienkach osožnú prácu pre zachovanie dobrej úrovne poľovníctva na Slovensku. Účelne sa začala realizovať snaha najprv zver dochovávať a len potom ju cieľavedome a rozumne loviť.

V posledných rokoch Zemský zväz na Slovensku za pomoci štátnych inštitúcií začal poskytovať podpory na nákup živej zveri, ktorá sa vypúšťala do chudobnejších poľovných revírov, poskytoval subvencie i na nákup soli pre zver atď. V časopise sa uverejňovali články o hospodárskom význame poľovníctva. Poľovníctvo si získavalo i uznanie orgánov, ktoré zasahovali do jeho činnosti.Vychovával sa a v praxi uplatnil celý rad nových poľovníkov, obetavých funkcionárov. Právo poľovníctva postupne prestávalo byť len výsadnou doménou buržoázie. Poľovníctvu chýbali aj vyhovujúce právne normy, ktoré by vystihovali skutočnú situáciu poľovníctva v ČSR. V platnosti boli zákonné články Uhorského zákonníka z devätnásteho storočia. Preto po vzniku Loveckého ochranného spolku na Slovensku sústreďovala sa pozornosť na vydanie nového zákona o poľovníctve.

Roku 1924 sa rozšírila správa, že skupina poslancov vypracovala osnovu nového zákona o poľovníctve. Podľa tejto osnovy sa mala poľovná zver vyhlásiť za škodcu poľnohospodárskych a lesných kultúr. Poľovanie nemalo byť viazané na vlastníctvo poľnohospodárskych pozemkov. Na Slovensku platil zákonný článok XX/1883 Uhorského zákonníka. Tento zákon už v mnohom nevyhovoval najmä preto, že medzitým vznikol nový demokratický štát, v ktorom sa nedali uplatniť právne normy platné pre monarchiu. Až roku 1929 vyšiel zákon č. 98/1929 Zb. z. a n. Tento zákon dával Ministerstvu pre správu Slovenska a krajinským úradom moc najmä v upravovaní času ochrany a lovu zveri, v boji proti pytliactvu, v daňových veciach, v prenajímaní poľovných revírov atď. Okresným úradom dával právomoc v zabraňovaní degenerovania zveri, v riešení poľných a lesných škôd, pri vydávaní zbrojných a poľovných lístkov, v prenajímaní poľovných revírov ap.

Podstatnejšie zmeny nastali v poľovníckom zákonodarstve až po manifestačných zhromaždeniach na celom Slovensku. Chceli tak prinútiť úrady, aby prísnejšie postupovali proti pytliakom. Manifestácie prebiehali 17. júna 1934. Výsledkom tejto spontánnej požiadavky poľovníkov zo Slovenska aj z českých krajín bol zákon č. 57/ 1936 Zb. z. a n. o pot1áčaní pyt1iactva. Zákon kvalifikoval pytliactvo ako prečin krádeže alebo zločin krádeže. Za prečin mohol súd pytliaka odsúdiť do jedného roka, za zločin na päť rokov a vo výnimočných prípadoch do desať rokov.  Dňa 8. 4. 1938 vyšiel zákon č. 81/1938 Zb. z. a n. o zbraniach a strelive. Účelom zákona bolo dosiahnuť úplnú evidenciu strelných zbraní a streliva a vylúčiť ich nelegálnu držbu.

Prvý odborný poľovnícky časopis na Slovensku začal vychádzať 15. júna 1923 v Prešove pod názvom Nimrod. Zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Ľudovít Bohrand. Na titulnej strane časopisu sa uvádza, že ide o úradný časopis Loveckého ochranného spolku na Slovensku. Vychádzal v jazyku slovenskom a maďarskom. Roku 1924 sa v tomto časopise zjavujú aj kritické články adresované funkcionárom Loveckého ochranného spolku ako prejav nespokojnosti s ich prácou. Časopis Nimrod zanikol 21. 12. 1931. Zlúčil sa s časopisom Lovec, ktorý sa stal úradným časopisom Loveckého ochranného spolku na Slovensku. K zániku časopisu prispel i fakt, že jeho celková úroveň nebola primeraná súčasnému stavu uvedomelosti Slovákov a kultúrnej úrovni slovenského jazyka. Pre maďarských poľovníkov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi vychádzal časopis Kárpathy Vadász. (Začal vychádzať roku 1927 ako dvojtýždenník). Hlavný redaktor tohto časopisu bol prof. Dr. Eugen Fencík z Berehova. Časopis zanikol 1. januára 1935 (ako náhrada zaň začal vychádzať Vadászlap). Spolkový časopis Lovec-Vadász začal vychádzať v marci 1927 v slovenskom a maďarskom jazyku. Jeho prvým redaktorom bol Dr. J. Rajcsányi. Od 1. 7. 1929 vychádzal tento spolkový časopis ako dvojtýždenník. V tomto období vychádzalo už v Čechách a na Morave viac poľovníckych odborných časopisov. Bola to Stráž myslivosti, ktorá začala vychádzať roku 1922 a po založení Československej mysliveckej jednoty stala sa vestníkom spolkov združených v Československej mysliveckej jednote. 

Lovecký ochranný spolok pre Slovensko sa zaoberal i organizovaním a účasťou svojich členov na poľovníckych výstavách. 11. júla 1926 inštalovali prvú poľovnícku výstavu na Slovensku v Popradskom múzeu. Navštívilo ju 5500 návštevníkov, medzi ktorými boli aj hostia z Francúzka, Anglicka, Turecka a Spojených štátov amerických. Organizátorom a hlavným usporiadateľom bol Vidoľ Juľán, učiteľ zo Spiša. Poľovníci zo Slovenska sa zúčastňovali aj na výstavách usporadúvaných v Prahe. V máji roku 1936 sa pri príležitosti Jarnej hospodárskej výstavy v Prahe inštalovala i Celoštátna lovecká výstava poľovníckych trofejí z roku 1935. Trofeje jelenej, srnčej, kamzičej, danielej a diviačej zveri zo Slovenska patrili medzi najlepšie. Takáto výstava bola i roku 1937, 1938. V dňoch 2. - 22. novembra 1937 bola Medzinárodná poľovnícka výstava v Berlíne. Zúčastnilo sa na nej 22 štátov a vystavovalo viac ako desaťtisíc poľovníckych trofejí. Trofeje zo Slovenska opäť v porovnaní  ostatnými štátmi vynikali. Na výstave ocenili 317 trofejí medailami i 8 striebornými štítkami. Trofeje zo Slovenska tam získali spolu 184 medailí a 4 strieborné štítky. Slovenské hory a doliny ukázali svoje poklady aj na berlínskej výstave. Presvedčili jej účastníkov, že Slovensko je skutočne perlou v srdci Európy, lebo svojimi prírodnými krásami a bohatou faunou sa zaraďuje na popredné miesto vo svete.

Túto časť histórie slovenského poľovníctva môžeme uzavrieť predvolaním prof. Dyka k poľovníkom (uverejneným v októbrovom čísle Stráže myslivosti roku 1938, v čase blížiaceho sa zániku prvej Československej republiky): „Trúchliac nad skomolenou domovinou nezabúdajme na život a na naše budúce pokolenia, ktoré nám po dejinnej a osudovej katastrofe zostali z drahej vlasti. I keď naše srdcia sú otrávené a horkosť z utrpenia a z krivdy bude neblahým dedičstvom našich potomkov, zachovajme si rozvahu a slušný postoj k problémom ušľachtilého a dôstojného ľudstva. Aj my poľovníci sme veľa stratili. Úctu k dielu stvoriteľa, prírode a lásku k poľovníctvu nám však zo sŕdc nikto nevyrve.“