HISTÓRIA VÝVOJA POĽOVNÍCTVA NA SLOVENSKU.

Prvé písomné  zmienky o opatreniach zameraných na ochranu lesov a zveri siahajú do obdobia vlády kráľa Ladislava I., ktorý v roku 1092 zakázal loviť zver v dňoch pracovného pokoja. Dovtedy na našom území mohol loviť zver každý. Zver sa spočiatku lovila pre vlastnú potrebu, ale neskôr kvôli daniam. V listine uhorského kráľa Gejzu z roku 1157 sa uvádza potreba osobitnej starostlivosti o kráľovskú zver a zákazu lovu v nedeľu a počas sviatkov. Zakladajú sa rôzne osady, ktoré sa špecializujú napríklad na chov sokolov a psov. V 13. storočí vedie poľovnícka cesta pozdĺž Hrona do Liptova. V roku 1265 a 1270 zakazuje panovník poddanému ľudu loviť jelene, diviaky a veľkú zver. Piatym dekrétom kráľa Ladislava II.  Jagellovského z roku 1504 o poľovníctve sa zakázalo poddaným loviť jeleniu, srnčiu a diviačiu zver, zajace, bažanty, jariabkov a chytanie vtákov.  Začiatkom 18. stor. verejne poľujú mešťania a aj cudzinci, čo sa však nepáči feudálom. Šľachta si v r. 1729 vynucuje dekrét u panovníka o poľovníctve a vtáčnictve. Uvedený dekrét z roku 1504 o hájení zveri teda doplnil v roku 1729 dekrét Karola III. Habsburského. Naň nadviazal v roku 1786 poľovnícky poriadok Jozefa II.  Habsburského a v roku 1802 dekrét Františka I. Habsburského , za ktorým už nasledoval uhorský zákonný článok  XX/1883 o poľovníctve, ktorý platil na Slovensku až do roku 1947. Dekrét Karola III. nariaďoval prvý krát ochranu zveri. ( napr. ochrana bažanta , zákaz požívania plemena dogy na poľovanie , zákaz loviť zver v čase gravidity .) Mária Terézia a Jozef II. v roku 1786 berú pod prísnu ochranu právo poľovníctva. Pytliactvo sa považovalo za krádež. František I. sprísňuje tento zákon v roku 1802 kde určuje čas ochrany pre niektoré druhy zveri a lov samičej zveri zakázal v čase párenia a odchovu mláďat. Definitívna úprava poľovníctva v Uhorsku sa vykonala za vlády Františka Jozefa I. Od roku 1883 poľovnícke privilégiá veľkostatkárov prestávajú platiť a právo poľovníctva je viazané na vlastníctvo pôdy alebo prenájom. V 19. stor. začínajú byť stavy veľkej zveri nadmerným lovom a pytliactvom zdecimované, preto veľkostatkári začínajú s budovaním zverníc. Zver sa dováža a privážajú sa aj cudzie druhy zveri ( daniel , muflón ). Zakladajú sa tak isto aj bažantnice ( Palárikovo ). Veľmi významný zveľaďovateľ nášho poľovníctva je knieža Christián Hohenlohe, gróf Karol Forgáč, Pállfyovci, Stummerovci , Zayovci, Habsburgovci a Coburg.

Zmeny prírodných podmienok súvisiace s osídľovaním krajiny v priebehu stredoveku, neusmernený lov, ktorý ešte zintenzívnil vynález dokonalejších strelných zbraní, a zrejme aj hojný výskyt šeliem spôsobili ,že koncom 18. storočia a prvej polovici 19. storočia bola jelenia zver, najmä v severných oblastiach Slovenska, už zriedkavá. Obľuba lovu, ako spoločenskej zábavy urodzených vrstiev a absencia jelenej zveri vo voľnej prírode dali koncom 19. storočia podnet k založeniu viacerých jeleních zverníc, ktoré boli základom jej dnešného rozšírenia. Na formovaní populácii jelenej zveri sa podieľali najmä menšie zvernice založené uhorským ministrom orby Pavlom Czéchénim na Čiernom Váhu roku 1883 a v Kôprovej doline v roku 1884.  Ďalej to bola zvernica Revayovcov v Turčianskej Štiavničke v roku 1882, kde chovali až do roku 1905 aj danieliu zver v počte 20 až 25 kusov, zvernice Filipa Coburga v Klátnej a na Pustom poli a Hohenloheho zvernica v tatranskej Javorine  v rokoch 1879,kedy panstvo kúpil. Po zrušení zverníc jelenia zver postupne znovu osídlila jednotlivé pohoria.

Spomenúť je treba svetoznámu bažantnicu a kaštieľ v Palárikove, kde sa v roku 1928 zrodila myšlienka založenia medzinárodnej poľovníckej organizácie CIC. Z hľadiska poľovníckej histórie je významným objektom aj poľovnícky zámok v Topoľčiankach a okolité poľovné revíry. V topoľčianskom regióne sa vybudovalo v minulosti viacero významných zverníc. Najznámejšia z nich bola Gýmešská zvernica z 18. storočia, v ktorej choval gróf Karol Forgáč danieliu, jeleniu a neskôr aj mufloniu zver. Arcivojvoda Jozef Habsburský, ktorý vlastnil Topoľčianky od roku 1897, sa intenzívne venoval chovu jelenej zveri. Do zverníc dovážali zver z najlepších chovov Uhorska a selektívny odstrel vykonával výhradne odborne školený personál. Pozitívny zvrat a finančné prostriedky prinieslo v roku 1923 vyhlásenie Topoľčianskeho panstva za letné sídlo prezidentov. V roku 1958 priviezli do zvernice z bývalého Sovietskeho zväzu a Tatranskej Lomnice prvé zubry hrivnaté a v roku 1963 legendárneho Putifára z Poľska. Odvtedy tu odchovali viac ako 125 týchto majestátnych zvierat.

Z hľadiska histórie poľovníctva na Slovensku je významným revírom aj Chránená poľovná oblasť Poľana, kde bol počas Slovenského národného povstania v roku 1944 ulovený neznámym partizánom jeleň s bodovou hodnotou 241,70 bobov CIC, trofej ktorého v tomto čase mala byť najsilnejšou na svete v XX. storočí, no kvôli neznámemu strelcovi nebola zaradená do svetových  tabuliek. No už v roku 1961 Juraj Hoher ulovil v Poľane jeleňa s bodovou hodnotou 240,65 bodov CIC a táto trofej sa na takmer tridsať rokov stala najsilnejšou v Československu. Chránená poľovná oblasť Poľana bola vyhlásená v roku 1965.

V zmysle zákonného článku XX z roku 1883 patril výkon poľovného práva neodlučne k vlastníctvu pozemkov. Majiteľ pozemku alebo ten, ktorému on výkon poľovného práva postúpil, mohol poľovať, keď výmera jeho pozemkov v celistvosti dosahovala 200 k. j. (115 ha). V ostatných prípadoch vlastníci pozemkov boli povinní spolu s obcou výkon poľovného práva prenajať. Ak obecný chotár svojou výmerou presahoval 2000 k. j., mohol sa rozdeliť na poľovné revíry, každý najmenej o výmere 2000 k. j. (1150 ha ).

Obdobie organizovaného poľovníctva sa začalo na území Slovenska až po roku 1860. Pravda, ešte nebolo centrálne riadené, ale predsa sa už budovalo na základe modernejších poznatkov a skúseností. Význam mali najmä vzájomné dohody niektorých majiteľov susediacich poľovných revírov o spôsobe chovu a plánu odstrelu. Veľa sa však improvizovalo. Často sa postupovalo individuálne, a preto sa niektoré nové druhy zveri introdukovali i tam, kde neboli najvhodnejšie ekologické a klimatické podmienky. Stačilo, že majiteľ vlastnil revír a adekvátny majetok, na ktorom si chcel rozšíriť paletu poľovnej zveri. Úplná improvizácia to však predsa len nebola. Už v druhej polovici 19. storočia bolo dosť poznatkov o cieľavedomom chove zveri, väčšinou sa v praxi uplatňovali a majitelia revírov ich rešpektovali.