ÚVOD - Od lovu k poľovníctvu.

Nech už človek  vo svojej domýšľavosti o sebe súdi čokoľvek, má pevné miesto v systéme živočíchov. Patrí do triedy cicavcov, radu primátov, čeľade ľudí ( Hominidae ). Značná časť cicavcov vrátane človeka je všežravá t.j. omnivorná. Prví ľudia boli zberači rastlinnej potravy, mäkkýšov a na mäsitú potravu si privykali skôr tak, že sa zmocňovali zvierat náhodou uhynutých alebo úlovkov šeliem. Až drsné podmienky doby ľadovej urobili z pravekého človeka lovca, ktorý sa odvážil zaútočiť aj na veľkú korisť vlastnoručne vyrobenými zbraňami a bol schopný organizovať spoločné lovy. Len vďaka svojim dorozumievacím schopnostiam a v umení žiť vo väčších, dobre organizovaných spoločnostiach sa stal človek v staršej dobe kamennej úspešným lovcom.

K najstarším nástrojom pravekých ľudí patrili rohy, zuby a kosti. Prvé ľudské výrobky nemali vyhranené určenie. Mohli slúžiť k lovu, k boju s inými ľuďmi a k mierumilovným účelom, napr. ku spracovaniu dreva, kože a mäsa. Preto sa neoznačujú ako zbrane, ale neutrálnym slovom industrie. Zmienené pästné kliny patria k univerzálnym nástrojom človeka vzpriameného ( Homo erectus ). V mladšom paleolite sa neskôr objavili účinné oštepy, vrhacie a bodacie kópie a o málo neskôr aj harpúny obstarané háčkami, ktoré uviazli v tele zvieraťa, podporili stratu krvi a obstarané lankom či plavákom bránili úniku zasiahnutého zvieraťa a tým aj strate koristi. Pôvodne poslúžili človeku kamene alebo kyjaky. Menšie vrhacie nástroje sa dômyselnejším opracovaním zmenili na bumerangy rôzneho tipu. Najjednoduchšou a zrejme prvou zbraňou bol prak, takisto v rôznych podobách dochovaný do dnes. Avšak skutočným veľkým pokrokom vo vývoji loveckých zbraní bol vynález luku. Prvý luk sa objavil v mladšom paleolite, sú teda dielom dnešného človeka rozumného ( Homosapiens ). Ten ich používal k lovu vtákov a sobov a na sklonku doby ľadovej i v našich krajinách. Gravettienci ( Pavlovienci ) a magdalenienci, lovci mamutov, sobov a neskôr vtákov už vytvárali dokonalé opracované, účelné a elegantné zbrane, do dnes vzbudzujúci obdiv. Zdokonalením luku bola zložitejšia a výkonnejšia kuša, pôvodne zvaná samostreľ. Prvé pokusy o konštrukciu kuše nachádzame už v praveku, zdokonalená bola už v dobe historickej, v staroveku, ale všeobecného použitia sa dočkala až v stredoveku, a to predovšetkým vo vojenstve. Pravekí ľudia iste používali rôzne pasce. Avšak dochované doklady sú príliš kusé, niekedy dokonca sporné ( kresby mamutov ). Môžeme teda túto možnosť hodnotiť skôr zrovnaním s metódami používanými ľuďmi, ktorí donedávna žili na úrovni doby kamennej.

So zmenou podnebia a krajiny došlo taktiež k zmene flóry a fauny a prirodzene sa zmenil aj život ľudí, ktorí v tejto krajine žili. Na konci doby ľadovej stratili početné skupiny lovcov možnosť uloviť dostatok veľkej zveri k prežitiu a mezolitický človek, ktorý vystriedal lovca staršej doby kamennej, žil v malých kočovných tlupách, živiacich sa zberom, rybolovom a lovom podľa podmienok, v ktorých sa ocitli. Boli závislý skôr na drobnej koristi, ale mali  už aj psieho spoločníka, ktorý sa výrazne líšil od svojich vlčích predkov. Vedeli skvele opracovať drevo, ale aj kosti, parohy a lastúry, vedeli už tkať rohože a riešiť zložité technické problémy, napríklad stavby v záplavových oblastiach. Vyrábali i siete a pasce.

NEOLIT - najväčšia revolúcia v dejinách.

Ak už znie titulok značne nadsadene, zodpovedá skutočnosti. Až do tej chvíle žil človek ako súčasť prírody a nijak z nej nevybočoval. Potravu si zbieral a lovil, útočište hľadal podobne ako ostatné živočíchy a do prírodného diania podstatne nezasahoval. Ale až človek – hospodár sa vyčlenil z prírodných spoločenstiev a významne zmenil vlastný život a kultúru. Začal vytvárať stále a početné spoločenstvá, ktoré tak či onak ovplyvnili rovnováhu krajiny a tieto spoločnosti nakoniec vyrástli v mestá. Zahájil likvidáciu lesov a prirodzených trávnych porastov a začal tak dlhý proces, ktorý dnes končí nutnosťou pracne hľadať cestu späť – cestu k obnoveniu prírodnej rovnováhy a k zaisteniu udržateľného rozvoja; ten jediný môže zaistiť ďalšiu budúcnosť nielen druhu Homo sapiens, ale celej planéty.

V určitých častiach sveta sa vyskytovali rastliny s veľmi výživnými semenami. Rastliny sa dali veľmi jednoducho pestovať na úrodných náplavoch a pri troche pozornosti prinášali značnú úrodu. V oblasti „ úrodného polmesiaca “ v Prednej Ázii to bola pšenica, v juhovýchodnej Ázii ryža, v Strednej Amerike kukurica. Ľudia pracne zbierali jednotlivé klásky, pochopili výhodu pestovania týchto rastlín na chránených miestach a stali sa poľnohospodári. O niečo skôr ľudia na niekoľkých miestach takmer súčasne objavili základy chovu zvierat a stali sa pastieri. Tak získali dostatok potravy a mohli uživiť väčšiu, rýchlo sa rozrastajúcu populáciu. Zahájili kolonizáciu a súčasne premenu zemegule.

HISTÓRIA LOVU V EURÓPE.

Lov zveri bol samozrejmou súčasťou života všetkých praobyvateľov Európy a plne zodpovedal miestnym podmienkam. Správy o organizácii lovu vrátane využitia loveckých psov nám zanechali antický autori už v prvom tisícročí pred n. l., a to ako v dielach umeleckých, tak v odborných statiach vedcov a cestovateľov. Lov má svoje miesto taktiež v rôznych antických bájach, často zobrazovaných v sochárskych dielach, v dekoroch nádob a v dochovaných maliarskych dielach.

V staroveku sa už k lovu využíval aj vycvičený kôň. Lov v staroveku už nebol obyčajným zaobstarávaním zveriny ani ochranou proti škodlivým druhom. Bola to zábava, šport a veľakrát aj slávnostná udalosť. V dobe rímskej bol lov zameraný nielen na zabíjanie zvierat, ale aj na chytanie živých exemplárov, predovšetkým slonov a šeliem. Starovek pojem ochrany zvierat ešte nepoznal. Podľa zvykového práva Grékov a rímskych kódexov sa všetky divoké zvieratá vrátane vtákov a rýb stávali majetkom toho, kto ich ulovil, samozrejme pokiaľ už niekomu nepatrili. Niektoré druhy cicavcov na mnohých miestach vymizli, poredla napríklad severoafrická populácia levov a slonov, zmizli levy z Balkánu, v Taliansku úplne vymizli medvede a vlci prežívali len v málo oblastiach. Až s rozvojom franskej ríše a po zlepšení pomerov vo východorímskej ríši došlo k novému rozkvetu lovu, tento krát však už vyhradený predovšetkým feudálom a vysoko postaveným skupinám ľudí. Lov veľkej zveri sa stal privilégiom. V stredovekej Európe sa lovecké zákony veľmi sprísnili. Pre poddaných prakticky neexistovala žiadna možnosť lovu. Králi a kniežatá rozhodovali o loveckých privilégiách a v rámci svojej domény vymedzili lovecké územia, ktoré spravovali poverení ľudia, väčšinou šľachtici. Od 9. a 10. storočia sa už vytvára osobitný stav, ktorého povinnosťou bolo starať sa o lesy a o zver. Behom 10. až 12. storočia sa vyhradili osobitné spôsoby lovu a zákaz lovu určitej zveri, ktorá bola vyhradená buď priamo vládcovi, alebo dokonca osobám s ešte vyšším postavením, napríklad cisárovi. Lov prestal byť prostriedkom obživy a stal sa zábavou, súčasne sa stal pompéznou záležitosťou. V 13. storočí už došlo k zjednoteniu loveckého práva  v niektorých zemiach a lovecký zákonník ovplyvnili aj zásady držby pôdy. Behom 16. storočia už bol zákon lovu v európskych zemiach obmedzený ohľadom na potrebu poľnohospodárskej výroby. Zver sa začala deliť na vysokú a bežnú lovnú zver, objavil sa taktiež pojem škodnej zveri a jednotlivé druhy zveri boli lovené predpísaným spôsobom. Je zaujímavé, že veľké lesné majetky správou lovu patrili aj kláštorom. Lovecké právo na kráľovskej pôde sa nazývalo regál. Ostané lovecké oblasti začali podliehať rozdielnym úpravám. Zároveň sa venovala väčšia starostlivosť budovaniu loveckých zariadení- od obôr a bažantníc až po rôzne lovecké stavby. Veľkému záujmu sa tešili osobitné hromadné lovy, spojené často z nadháňaním zveri do sieti alebo do vody. Pokiaľ neexistovali dostatočne presné palné zbrane, hrali pri všetkých druhoch lovu dôležitú úlohu lovecké psy a v nemalej miere aj cvičený dravci. Až koncom 17. a 18. storočia sa začala vytvárať poľovnícka morálka a súbor zásad, ktoré sa pomaly presadzovali najprv na panstvách uvedomelých šľachticov a neskôr prostredníctvom rôznych spolkov aj vo verejnosti. V 19. a 20. storočí potom prešlo poľovníctvo konečným vývojom a stala z obyčajného lovu odbornou činnosťou, zameranou na chov, zvyšovanie kvality a všestrannou starostlivosťou o zver.