Danielia zver nie je naša pôvodná zver, ktorá zatiaľ nie je veľmi rozšírená. Vyžaduje väčšie komplexy listnatých, prípadne zmiešaných lesov, kde je v nižších polohách dosť lesných lúk a mladín. Pasie sa na lesných lúkach, okolo mladín, na trávnatých lesných priesekoch i v podrastoch vysokého lesa. Ak má dobré podmienky, drží sa svojho miesta v revíri, ak však takéto podmienky nemá, sťahuje sa a stáva sa túlavou. Takto je to i v zimných mesiacoch.

   Daniele zhadzujú staré lopaty v apríli až máji a čoskoro začnú nasadzovať nové. Lopaty rastú a vyzrievajú do konca septembra. Keď daniel dosiahne vrchol svojho vývinu, lopaty sa mu rýchlo menia, takže z kapitálneho lopatára môže klesnúť až na slabého vareškára. Ruja danielej zveri prebieha v októbri až v novembri. Je oveľa prudšia ako ruja jeleňov. Daniele sa veľmi často a tak nemilosrdne bijú, že často si parohy (lopaty) úplne polámu. Rujný daniel sa ohlasuje chrapľavým hlasom, a to v kratších, dlhších intervaloch dva-tri razy za sebou. Danielice kladú v máji 1, zriedkavejšie 2 mláďatá. Pomer pohlavia je 1:1.

   Danielia zver je veľmi spoločenská, pretože žije vo väčších čriedach skoro po celý rok. Niekedy sú v čriedach buď len daniele, obyčajne mladšie, buď iba danielice s mláďatami. Staré lopatáre žijú buď samotársky, alebo v čriedach o 3-5 kusoch.