Na spoločných poľovačkách ale pri dohľadávaní postreleného diviaka dochádza často k tomu, že diviak napadne poľovníka. S týmto javom sa už mnohí stretli pri výkone práva poľovníctva. Z biológie diviačej zveri je známe, že je to jediný druh našej raticovej zveri, ktorá dokáže zaútočiť priamo na človeka. Ako klasické príklady uvádzam vodiacu diviačicu pri ochrane svojich ohrozených diviačat ako aj pri postrieľaní jedinca vo všetkých vekových triedach.
Hneď úvodom treba zdôrazniť, že priamo cielené napadnutia človeka diviakom sa vyskytuje veľmi zriedkavo. K napadnutiu často dochádza vtedy, keď poľovník stoji priamo na únikovej ceste diviaka, ktorý jeho nehybnú postavu kvôli slabšiemu zraku okamžite nezaregistruje. Ďalej vtedy, keď sa diviak po zásahu vracia späť, alebo vybieha z postreleného ležiska a priamo zaútočí na človeka, ktorý mu stojí v ceste. Každý útok diviaka je charakteristický prudkosťou a rýchlosťou. A práve tato rýchlosť spojená s priamym napadnutím spôsobuje nebezpečenstvo pre poľovníka, pretože uvažovať o úteku pred diviakom je v tomto prípade nemysliteľné. Poľovník môže maximálne urobiť úkrok, alebo odskočiť do strany a tak sa vyhnúť priamemu stretu. Pri priamom čelnom napadnutí je možné diviaka zastreliť zásahom na hlavu, najlepšie medzi oči. Sú prípady. že strelec v takýchto prípadoch cez puškový ďalekohľad s veľkým zväčšením. Potom v dôsledku krátkej vzdialenosti cieľa ako aj rýchlemu priebehu celej udalosti vznikajú často krát problémy. V prípade chybného výstrelu zostávajú poľovníkovi iba zlomky sekundy na to, aby sa vyhol priamemu kontaktu s diviakom. Pre druhý výstrel už často krát neostáva čas. Neskúsený poľovník by sa mal vždy vyvarovať možnosti ohrozenia zo strany postreleného diviaka. Neskúsenosť nie je žiadnou hanbou. Je lepšie zabrániť poraneniu ako podstúpiť následné zdĺhavé liečenie zo stretu s diviakom.