Táto chovateľská stanica zameraná na chov Hannoverských farbiarov na Slovensku, bola založená v roku 1987 so sukou AIDOU z Buchtálu. Táto sučka v roku 1992-3 bola poslednou chovnou sukou na Slovensku v obci, Lysá pod Makytou, ktorá leží uprostred malebnej prírody stredného Slovenska, v Lýskom priesmyku medzi dvomi pohoriami, Bielych Karpát a Javorníkov.

Krátky prehľad histórie plemena

Hannoverský farbiar
 

 

Farbiar bol pôvodne duričom. Postupom času vznikla a vyvinula sa rasa určitého vzhľadu a farby srsti. Na začiatku 19. storočia sa začalo s krížením dobrého typu vodiča s dobrými rodmi farbiarov. Z tohto kríženia vznikol hanoverský farbiar . Do krvi hanoverského farbiara sa preniesli vrodené vlastnosti vodiča, najmä jemný čuch a vytrvalé sledovanie stôp s nosom skloneným k zemi. Chov tohto plemena neskôr dosiahol vysokú úroveň. Pre úplnosť sa treba zmieniť, že praotca dnešného farbiara-vodiča chovali vtedajší poľovníci vo viacerých kmeňoch. Kmene vznikali v jednotlivých oblastiach Nemecka a poľovníci si ich úzkostlivo chránili. V južnom Nemecku mali kmeň čiernej farby, ktorý však, a to solingenský, harzský a weisenbruchský. Psy solingenského typu sa podobali terajšiemu farbiarovi, vyznačovali sa vybočenými lopatkami, ťažkou hlavou, širokými a dlhými ušnicami a s pálením a maskou. Farbu srsti mali hnedočiern ú. Weisenbruchský kmeň sa vyznačoval slabšou stavbou tela a prevažne červenou farbou srsti. Psy harzského typu boli vyššie, s kratšími ušnicami, väčšinou červenej farby s tmavšími pásikmi. V tom čase bol povestný aj jagerhofský kmeň, vyšľachtený v Hannoveri krížením domáceho duriča s weisenbruchským kmeňom. Horské oblasti si však vyžadovali vypestovať ľahší typ farbiara. Preto v Bavorsku a iných alpských krajinách začali krížiť ľahší typ, ľahšie jedince hanoverského farbiara so švajčiarskym duričom typu Bruno alebo typu sv. Hubertus. Tak vyšľachtili ľahšieho psa, bavorského farbiara, ktorý sa v horských oblastiach používa pre svoju pohyblivosť a uvoľnený hlas. Obidva druhy farbiarov sú si veľmi podobné vzhľadom i farbou srsti. Rozdiel je len v typickej postave hanoverského farbiara, ktorý je mohutnejší a viac pripomína pôvodného, dnes už vyhynutého vodiča.
Hanoverské farbiare sa vyvinuli takmer bez zmeny z tzv. stredovekých leithundov. Leithund zo skupiny brakovitých zaujímal už v období kmeňových práv germánskych kmeňov (okolo r. 500 po Kr.) výnimočné postavenie. So zavedením strelných zbraní sa zmenil spôsob poľovačky na vysokú. Vyžadoval sa pes, ktorý by dohľadal postrelenú zver. Leithund mal pre túto prácu výborné predpoklady, a tak vznikol leithund-farbiar. Najmä hanoverský poľovnícky dvor v Hanoverskom kráľovstve ďalej rozvíjal toto plemeno. Od roku 1894 sa oň stará spolok Hirschmann, kde aj vytvorili názov plemena hanoverský farbiar. Odvtedy sa tieto psy chovajú podľa prísnych kritérií výkonu a používajú sa výlučne v revíroch vysokej ako dohľadávače raticovej zveri.