Slovenský kopov

   Snahy o presadenie kopovov do chovu sa na Slovensku začali ihneď po založení prvej kynologickej organizácie na území Československa. Vznikla v roku 1928 pod názvom Československá kynologická únia.

   Do tohto časového obdobia môžeme situovať už celkom konkrétnu snahu o vyšľachtenie Slovenského kopova. Podnety pre ňu vytvárala aj Medzinárodná kynologická federácia (FCI). Od jej zakladajúcich členov, kynológov z Belgicka a Francúzka prichádzali priame i sprostredkované podnety pre slovenských kynológov, aby uvažovali o vyšľachtení samostatného slovenského národného plemena poľovných psov.

   V prvej celoslovenskej poľovníckej organizácii – v Loveckom ochrannom spolku (LOS), ktorý vznikol z iniciatívy MUDr. Jana Červíčka 21.10.1920 sa ešte neprikladá náležitý význam poľovníckej kynológii. Zmena nastala až po roku 1934, keď sa LOS zmenil na Zemský zväz loveckých ochranných a kynologických spolkov na Slovensku. V Banskej Bystrici sa z iniciatívy nestorov slovenskej poľovníckej kynológie Kolomana Slimáka a Andreja Renču 12. a 13. septembra 1936 uskutočnila prvá prehliadka kopovov, na ktorej odborníci vybrali vhodné typy pre ďalší kontrolovaný chov podľa chovateľského plánu.

   Pre organizovaný chov duričov ako celku a medzi nimi aj slovenských kopovov sa začali vytvárať predpoklady vzniku samostatného klubu. V hoteli Nová Rabyně pri Slapskej priehrade sa pri príležitosti celoštátnej porady kynologických referentov a predsedov chovateľských klubov vytvoril Klub chovateľov duričov (KCHD).

   V KCHD počas jeho pôsobenia obhospodarovali viacero duričských plemien, medzi nimi štajerského duriča, jazvečíkovité duriče, bassety, karelské medvedie psy, lajky a mnohé ďalšie chované plemená duričov. Dovedna ich bolo 82 a medzi nimi aj slovenské kopovy. Samozrejme také množstvo duričov združených pod jednou strechou výrazne ovplyvňovalo aj činnosť klubu a jeho výboru. Čoraz aktuálnejšou sa ukazovala potreba vytvorenia samostatného klubu chovateľov slovenských kopovov nie len preto, že sa u nás stali jedným z najpočetnejších plemien poľovných psov, ale aj preto, že si vzhľadom na mladý vývoj vyžadovali zvýšenú starostlivosť o zavádzanie metód správnej plemenitby a z toho vyplývajúce perspektívy ich rozvoja.

   Tlaky na vytvorenie samostatného klubu chovateľov slovenských kopovov narastali, až napokon vďaka mimoriadnemu úsiliu Ondreja Kanku uznal potrebu rozčlenenia KCHD a vytvorenia KCHSK aj Ústredný výbor SPZ. 30. januára 1988 schválil návrh na zriadenie samostatného Klubu chovateľov slovenských kopovov.

   Najväčším úspechom na medzinárodnej úrovni je založenie Medzinárodného združenia klubu chovateľov slovenských kopovov. Medzi najúspešnejšie a najvýznamnejšie klubové podujatia patria Memoriál Andreja Renču, Klubové výstavy a Chovné zvody.

Slovenský hrubosrstý stavač

   Šľachtenie slovenského hrubosrstého stavača (ďalej SHS) ako nášho pôvodného plemena sa začalo približne v 40. rokoch 20. storočia. Nestor slovenskej kynológie, pán Koloman Slimák začal vtedy podchytávať hrubosrstých jedincov zaujímavého sivastého zafarbenia, ktoré sa v tej dobe v chovoch hrubosrstých plemien vyskytovali. Na procese tvorby tohto plemena sa podieľali weimarský stavač, český fúzač a nemecký drôtosrstý stavač. Potomkovia vzájomných párení týchto plemien, avšak iba hrubosrstí a jednofarební, boli zapisovaní ako hrubosrstí weimarskí stavači do experimentálnej plemennej knihy, zastrešovanej od roku 1950 Slovenským poľovníckym zväzom.

   Oficiálny štandard weimarského stavača však neuznával jeho hrubosrstú formu. V slovenskom preklade štandardu ale bolo uvedené, že niekoľko jedincov sa chová na Slovensku v hrubosrstej forme. V roku 1975 nemecký Klub chovateľov weimarských stavačov odpovedal v otázke uznania tejto hrubosrstej variety slovenským chovateľom, že Nemecko, ako krajina pôvodu weimarského stavača, neuznáva jeho hrubosrstú formu. Od toho času bolo zakázané krížiť jednotlivé typy osrstenia medzi sebou, ak tak len s povolením hlavného poradcu chovu.

   Početnosť hrubosrstej variety bola v tom čase vo vtedajšom Československu už pomerne veľká a jej obľuba u poľovníkov ešte väčšia, takže to prinútilo slovenských poľovníkov a chovateľov, aby sa pokúsili o uznanie samostatného slovenského plemena na pôde FCI. Pre toto uznanie bolo potrebné vykonať ešte veľa práce a v uznávacom konaní slovenskí zástupcovia neuspeli hneď na prvýkrát. Bolo potrebné rozdeliť populáciu do nepríbuzných krvných línií. To ale vtedajšia dostatočne široká chovná základňa bez väčších problémov umožňovala a po dopracovaní uznávacej komisii FCI predkladaných materiálov bola celá snaha vtedajších nadšencov pre chov tejto rasy korunovaná 6. júna 1983 o 18:05 hodine úspechom, kedy bol na zasadnutí tejto komisie v Madride uznaný SHS ako plemeno a jeho štandard bol vydaný pod číslom 320. Tak vzniklo naše zatiaľ najmladšie národné plemeno a obohatilo tak skupinu kontinentálnych hrubosrstých stavačov.

autor: milank