Správanie sa diviačej zveri,

ktoré v určitých prípadoch je možno nazvať až nebezpečným je obecne známe a popísané je i v odbornej literatúre. Každodenná prax a stretávanie sa, s touto stále sa rozširujú-cou zverou, nás však v mnohom prekvapuje, a tak vzniká možnosť ove-riť a zhodnotiť poznatky predchodzích generácií poľovníkov, z ktorých niektoré vyberám a predkladám k diskusii.

Pred človekom diviačia zver všeobecne uteká alebo sa prikrčí k zemi. Ale postrelený kus tejto zveri alebo vodiaca diviačica, ktorá cíti, že sú ohrozené jej mláďatá, môže človeka veľmi nepríjemne prekvapiť. Diviačia zver sa vie veľmi odvážne brániť, takže poľovanie na ňu sa pre poľovníka niekdy skončí tragicky. Zbytočne sa nehovorí v starom poľovníckom prísloví: 
      „Na love jeleňov chladieva hlt vína a piva, na diviakoch ranhojič a náplasť vhod býva.“
Postrelené jedince diviačej zveri, najmä druhoročné a vodiace diviačice, zaútočia bez akéhokoľvek otáľania. Pritom môže nastať i stav pravidelného obľahnutia, keď sa napadnutý vydriape na strom, pričom útočiaci jedinec seká klami do stromu tak, že až triesky lietajú. Označovať diviačiu zver podľa tohto jej správania za \\\\\\\\\\\\\\\\"pomstychtivú\\\\\\\\\\\\\\\\", značí podľa všetkého vyjadrovať sa príliš ľudskými pojmami. Stretnúť sa s útočiacim diviakom, ktorého oči iskria od zúrivosti, čo sa rúti vpred a seká klami, vyžaduje dobré nervy a pokojnú ruku. Útočiaca diviačica hryzie. Pevným svalstvom svojho rypáka môže pritom zlomiť slabšie kostí. Diviaky nehryzú, ale zasadia úder po strane zdola nahor. Diviaky, ktoré už dosahujú tretí rok života, teda čoskoro budú treťoročné, sa pred zasadením úderu na zemi hlbšie prikrčia a klami prerazia i oblek z hrubej látky. Staršie diviaky nemusia sa prikrčovať pred zasadením úďeru tak hlboko k zemi. Vodiace diviačice podnikajú často i zdanlivé útoky. Pritom hlasno a zlostne fučia, zježia štetiny na krku a chrbte, opäť zlostne zafučia, rozbehnú sa k rušiteľovi pokoja, potom sa otočia na polovičnú šírku, pričom zježené štetiny na ich krku a chrbte spôsobujú, že sa zdajú väčšími, než v skutočnosti sú. Viackrát podnikajú v prudkom kluse za mocného fučania výpady v tom smere, kde je rušiteľ pokoja. Pritom obracajú zrak k svojim diviačatám, ktoré sa ťahajú späť do úkrytu. Len čo posledné diviača zmizne, opustí aj diviačica klusom miesto, pričom vydá zo seba známe \\\\\\\\\\\\\\\\"bfff\\\\\\\\\\\\\\\\" alebo \\\\\\\\\\\\\\\\"vff\\\\\\\\\\\\\\\\". Hovorí sa priamo o ustálenom obrade týchto zdanlivých útokov. To je nepochybne počínanie, ktoré rušiteľovi pokoja tejto zveri imponuje. Na druhej strane diviačia zver sa správa i opačne. Ak jej jedinec leží v ležisku, často je prikrčený ako zajac. Pritom sa môže stať, že poľovník alebo honec ide tesne vedľa ležiaceho kusa tejto zveri, a nespozoruje ho, pričom sa zver ani nepohne. Ak poľovník alebo honec takého zvera nezbadajú, môže sa stať i to, že zver sa ticho odkradne, keď sa tam necíti bezpečným. Ale odkráda sa veľmi opatrne. Kým sa diviačia zver domnieva, že je v nebezpečenstve, odchádza do lesa veľmi pomaly a opatrne, aby sa až potom, keď už je mimo nebezpečenstva, rýchlo rozbehla. Ak zdravý jedinec diviačej zveri vyčká, kým sa
k nemu priblíži človek na krátku vzdialenosť, a vidí východisko len v úteku, vydá zo seba veľmi silný zvuk \\\\\\\\\\\\\\\\"bfff-bfff\\\\\\\\\\\\\\\\" alebo \\\\\\\\\\\\\\\\"vfff-vff\\\\\\\\\\\\\\\\" a uháňa preč ako rušeň. Prikrčenie diviačej zveri k zemi dokazuje, že napriek schopnosti brániť sa má podobne ako iné zvieratá zvláštny strach pred človekom.
Ale psom, ktoré na diviačiu zver v ležisku štekajú, odoláva tak dlho, ako len môže, pričom pred väčšími psami utečie prv než pred malými, ktoré podľa všetkého nepokladá za celkom vážnych súperov. Ak je zranená, potom i na psa útočí zbraňami a hryzie.

F. K. We r n e r poskytol dobré poučenie o správaní sa diviačej zveri v období párenia, keď píše: „Sledoval som na lyžiach stopu ostrovida. Náhle som napäl sluch. Pod zráznym kopcom počul som prenikavé kvičanie diviačice. V prvej chvíli som si myslel, že ide o nejaký neobyčajný lúpežný výčin ostrovida. Rýchlo som postupoval po stope bližšie.
Ale prv než som sa dostal na miesto, odkiaľ bol dobrý výhlad, bolo počuť kvičanie viacerých jedincov diviačej zveri, ba okrem toho doliehali ku mne drsné zvuky a hluk prechádzal rýchlo do tej divej zúrivosti, ktorá je príznačná pre bitky bojovnej diviačej zveri v období párenia.
Ich hrôzostrašnosť možno sotva opísať. Tu zlyhá i naša bohatá poľovnícka reč. S každým metrom, o ktorý som sa v tichosti smerom k tomu miestu na lyžiach priblížil, stávál sa hluk čoraz divším. Kopec, po ktorom som sa spúšťal, mal zráznu stráň. Na to, čo som pod sebou v riedkom lese vo vzdialenosti asi sedemdesiat až sto krokov spozoroval, nezabudnem nikdy.
Neviem, či som tam zbadal dvadsať alebo tridsať jedincov diviačej zveri, prípadne či ich tam bolo menej alebo azda ešte oveľa viac. Bol to neopísateľný divý húf, tanec čarodejov, ktorý olúpil človeka o akúkoľvek možnosť prehľadu a bol sprevádzaný takým pekelným lomozom, že až v ušiach zaliehalo. Diviaky bojovali po dvoch, ale i po troch a pritom sa točili tákou závratnou rýchlosťou v kruhu, aby si bránili žalúdok, črevá a semenníky pred divými údermi iných diviakov a aby sami protivníkom zasadili údery na uvedených nebezpečných miestach. Tieto boje boli sprevádzané zlostným pobiehaním a fučaním vyostrujúcim sa chvíľami do tónov, ktoré treba pokladať iba za príšerné ručanie. Iné diviaky sa dostávali alebo aspoň snažili dostať z obkľúčenia, pričom krochkali veľmi hlbokým hlasom, ktorý často prechádzal do grúlenia, pričom diviačice kvičali hrôzostrašne prenikavým diskantom. Celá črieda bola v takom ustavičnom chaotickom pohybe, že mi oči behali sem i tam, pretože to tam všetko vrelo ako v kotlíku čarodejnice. Bola to divadelná hra, ktorá človeku trhala nervy, a súčasne rozhlasová hra, ktorej zúrivé zvuky prenikali až do špiku kostí.\\\\\\\\\\\\\\\\"
F.K.Werner: Wehrhaftes Schwarzwild. Der Anblick 7, 1952/53.2,49-50.
Podľa Wernera i v Karpatoch bývajú také obrovské bitky diviakov v období párenia, ale sú zriedkavé. U nás sa diviačia zver pári prevažne v noci, takže jej pozorovanie je sťažené, najmä keď táto zver nedodržuje pravidelne ani svoje priechody.
A.W.Boback: Diviačia zver, SVPL Bratislava, 1960.
No při vysokých stavoch diviakov by k tomu mohlo niekde dochádzať. Aké sú skúsenosti vás poľovníkov očakávam, že napíšete v diskusii, otvorenej pod rovnakým názvom.